Mala by byť zbierka poviedok Petra Pišťanka a Dušana Taragela  
Sekerou a nožom súčasťou vzdelávacieho štandardu
zo slovenského jazyka a literatúry
(tzv. povinného čítania)?



Ten, kto pozrie do tváre Gorgony Medúzy, skamenie. Medúza nie je
vynálezom starých Grékov – tí ju iba pomenovali, dali jej tvar a opí-
sali účinky jej pohľadu – ona však v kolektívnom nevedomí plávala
odnepamäti. Medúza, to je morálna a etická anestézia, rozvrat hodnôt
a kríza rádu. Skĺznutie do násilia. Podľahnutie hriechu.
  Medúza, to je strach zahľadieť sa do vlastného vnútra. Aby sme
sa doň nemuseli pozrieť priamo, uzavreli sme Medúzu do obrazov.
Hľadí na nás mramorovými a bronzovými tvárami; uzamknutie hrôzy
v obraze bolo deliacou čiarou medzi zlom a jeho realizáciou. Tisícky
reprodukovaných obrazov nás ubezpečili o tom, že sme monštrum
ovládli. Myslíme si, že jeho podobu už poznáme. Klasický obraz Medúzy
má však formálne a psychologické hranice – je ohraničený rámom,
rozpoznateľný obsahom, čitateľný významom. Ustanovený kánon.
Medúza však mení tvar, nedá sa spútať naveky. Treba ju opisovať
znova a znova, z rôznych uhlov. Vytvárať nové obrazy, nové klietky
a pasce. Spoločnosť sa však novým obrazom, presahujúcim kánon,
bráni. Poburujú ju. Možno preto, lebo sú nepríjemne presné a názor-
né. A zrejme aj to je dôvod, prečo sú zamieňané za ňu samotnú. „Toto
je jej pravá tvár!“ kričia mravokárcovia. „Nepozerajte sa, ľudkovia,
pretože skameniete, upadnete do hriechu a zla!“ Takíto nevidia, že
ten, kto sa snaží Medúzu dostať do novej klietky, pozná jej pravú tvár
veľmi dôverne, hoci sa na ňu nepozerá priamo, iba sleduje jej odraz
v ligotavom Aténinom štíte.
  Zdá sa, že naša Medúza má oproti tej antickej iné spôsoby, ako ľudí
ovládnuť a umŕtviť: využíva nedokonalosti ich morálnej a etickej „op-
tiky“. Obluda vyvolaná z podvedomia drží svoju tvár tak blízko našich
očí, že sa nám jej črty zdajú neostré, takmer ich nevidno. Hnilobný
dych Medúzy však láka roje múch. Mravokárcovia s patentom na roz-
poznanie zla ich okamžite definujú ako jeho príčinu a vytiahnu proti
nim do boja. Švihajú mucholapkami, tľapkajú a dupkajú a snažia sa
ľudí presvedčiť, že stínajú hady, rastúce z Medúzinej hlavy. Vyčerpá-
vajú sa brojením proti neškodným symptómom a zlo im zatiaľ uniká
a bujnie ďalej.
  Pišťanek s Taragelom však majú štít, ktorý tvár Medúzy nielen odrá-
ža, ale aj zaostruje. Pri pohľade doň ju vnímame zreteľnejšie. Máme čas
premýšľať nad spôsobom, akým na monštrum zaútočíme, čas obrátiť
svoj zrak do vlastného vnútra a pozrieť sa sami sebe do očí. A napokon
môžeme Medúze jediným dokonalým úderom zoťať hlavu.
Autor je spisovateľ a pedagóg.