Mala by byť zbierka poviedok Petra Pišťanka a Dušana Taragela
Sekerou a nožom súčasťou vzdelávacieho štandardu
zo slovenského jazyka a literatúry
(tzv. povinného čítania)?
Na knihu, ktorá vzbudila besnenie a určite žiadanú diskusiu, sa treba
pozrieť z dvoch hľadísk. Prvé je literárnovedné, podľa ktorého má silné
postavenie v súčasnej slovenskej literatúre, hoci by som polemizo-
val s vyhláseniami úradníkov o jej reprezentatívnosti. Zbierku P&T
môžeme podrobiť literárnovednej polemike a určite dospejeme k jej
nespornej hodnote (hoci posúdenie súčasnej tvorby si vyžaduje väčší
časový odstup). O tom však celý spor nie je – signatári petície kvalitu
knihy nespochybnili. Jablkom sváru bolo jej povinné zaradenie. Tu však
vstupuje druhé hľadisko – pedagogické (áno, milí „odborníci“, škola je
výchovno-vzdelávacia inštitúcia). Kniha sa stala štátom určenou pre
všetky stredné školy napriek tomu, že má zreteľné pornografické motívy.
(Naschvál nespomínam vulgarizmy, tie sú aj v klasickejšej literatúre.)
Uvedomujem si, že žijeme v dobe, ktorá útočí na deti a mládež. Mimo-
riadne predvídaví myslitelia ich dobrovoľne vystavia takémuto útoku,
veď taká je realita. V masmédiách mládež vidí rôzne deviantné vzory
správania, tak im to dajme aj do školy. Takýto prístup, našťastie, ne-
vyznáva každý. To naozaj predpokladáme, že každý študent je natoľko
zvrátený, že ho explicitné scény v umení už neovplyvnia? Nedovolím
si vysloviť takýto súd. Prečo nevolíme knihy, ktoré ukážu alternatívy,
pozitívne vzory alebo pálčivé problémy doby (fašizmus, xenofóbia,
životné prostredie a pod.)? Nie, začne sa témou sexu, lebo je príťažli-
vá a podľa niektorých demagógov je skvelou motiváciou na zvýšenie
záujmu o čítanie. Okrem toho sa tu zabúda na učiteľov – nemusia mať
kompetenciu takéto dielo vykladať, nie každému to dovoľuje svedomie,
výchova, ale aj vierovyznanie, nie každý vie/chce o sexualite hovoriť.
A potom sú tu rodičia. Ani tí nemajú právo odmietnuť, aby sa v škole
zaoberali knihou s pornografiou, hoci umeleckou? Rešpektuje sa tu,
že rodičia môžu mať iný náhľad na výchovu svojich detí, že im chcú
dať alternatívu k primitívnej kultúre, ktorá nás zahlcuje prostred-
níctvom médií a internetu? Osobne nemám problém s kontroverznou
literatúrou. Dlhoročnou praxou som sa vycvičil v interpretácii tak, aby
som žiakovi každého veku sprostredkoval akúkoľvek literatúru. Som
ďaleko od puritánstva a moralizátorstva, vnímam realitu, som otvo-
rený problematickým témam. Ale nie každý musí byť takto nastavený,
a to ja rešpektujem. Čo ak dá učiteľ na protest knihu prečítať žiakom
samostatne? Dôjde k funkčnej interpretácii, ktorou sa obhajcovia povin-
ného zaradenia knihy oháňajú? A čo bude nasledovať potom? Púšťanie
umeleckého porna na vyučovaní? Veď aj to sa dá interpretovať.
Mám ešte mnoho argumentov vychádzajúcich nie z domnienok a ten-
denčných názorov, ale z reálneho kontaktu so školou. Podstata tohto
sporu je inde, ako sa nám to pokúšajú rýchlokvasení odborníci vsuge-
rovať. Ak sa hovorí o slobode výberu, treba si uvedomiť, že podstrčenie
knihy štátom je tiež zásahom do slobody výberu, výberu cesty, akou
budeme viesť žiakov, študentov, deti, teda budúcu generáciu, ktorú aj
vďaka vyučovaniu slovenčiny nepovažujem za stratenú.
Autor je predseda rady Slovenskej asociácie učiteľov slovenčiny,
spisovateľ a vysokoškolský pedagóg.
