Vyhľadávanie
To všetko prijímam,
jak je a ako dajú.
Po vyšliapanej ceste pôjdem, keď ísť mám.
Dám celú dušu si i októbru i máju,
len moju milú lýru neoddám.
Tieto verše pozná azda každý Jeseninov obdivovateľ v Rusku i vo svete. Sú z básne Sovietske Rusko, ktorú neobišiel ani Jeseninov prvý (a treba povedať, že na svoj čas výborný) slovenský prekladateľ Janko Jesenský. Nájdeme ju v jeho Výbore z poézie Sergeja Jesenina, ktorý vydala Matica slovenská roku 1936
To, že rok po napísaní básne Sovietske Rusko spáchal jej autor samovraždu, je pre veľa ľudí zdanlivo nevyvrátiteľný fakt. Podporujú ho aj mnohé verše, v ktorých akoby sa už ozývala predzvesť tragédie. V jednej básni čítame: „Veď túto drevenicu, gánok so psom / už aj tak asi neuvidím viac.“ A v inej zas: „Brezy – biele plačky idú do hája. / Zahynul tu niekto? Umrel? Azda ja?“ Citovať by sa dalo donekonečna. Ale na druhej strane – ktorý dobrý básnik sa zaobišiel bez takýchto predtúch? Nie u každého sa vyplnili. (A Jesenin nemal iba predtuchy smrti, ale aj predtuchy života. V júni 1924 napríklad napísal: „Myslím, že zatiaľ je ešte priskoro, aby som zhrnoval výsledky svojej práce. Život i tvorbu mám ešte pred sebou.“)
Verziu, že Jesenin spáchal samovraždu, však podporujú aj svedectvá. Najdôležitejší svedok V. I. Erlich spomína: „Stojíme okolo písacieho stola: Jesenin, Ustinovová a ja... Jesenin hovorí: – Hej! Teta Líza, počuj! To je nevídané! Aby v hotelovej izbe nebol atrament! Chápeš? Chcem napísať verše, a niet atramentu. Hľadal som, hľadal, ale nenašiel. Hľa, čo som urobil!“ Potom, podľa Erlichovho svedectva, si Jesenin vyhrnie rukáv a ukáže „tete Líze“ podrezanú ruku. Musel písať krvou. Ustinovová sa rozčúli: „Serguňka! Hovorím ti naposledy! Ak sa takýto žart ešte raz zopakuje, viacej sa nepoznáme.“ Jesenin vraj odpovedá: „Teta Líza! A ja ti vravím, že ak tu nebudem mať atrament, podrežem si ruku ešte raz!“ Pri rozlúčke vraj ešte Jesenin vytrháva lístok zo zápisníka. Sú na ňom verše. Ukazuje ich z diaľky, potom lístok poskladá na štvoro a vloží do vrecka Erlichovho kabáta. „Tebe.“ Ustinovová si to chce prečítať, ale Jesenin nedovolí. „Nie, ty počkaj. Stačí, keď si to prečíta jeden.“ Verše vraj ostali v Erlichovom vrecku a on si ich prečítal až o deň, keď sa už aj k nemu doniesla správa o Jeseninovej smrti. Boli to tie (vraj deň predtým a vraj krvou napísané) dve štvorveršia Do videnia, druh môj, do videnia...
Už osemdesiat rokov Erlichovo svedectvo dojíma celý svet a takmer nikto nepochybuje, že ten druh môj, vyznamenaný najvyššou básnikovou dôverou, teda V. I. Erlich, bol hodnotný človek – prečo inak by si ho Jesenin vybral za adresáta svojej poslednej básne? V posledných rokoch však výskum, opretý o celý rad dôkazov (doplňovaných analýzami a hypotézami), ponúkol svetovej verejnosti celkom inú verziu Jeseninových posledných dní.
Z novej verzie vystupuje petrohradský (vtedy leningradský) literát Volf Iosifovič Erlich (1902 – 1937) ako človek, ktorého Jesenin stretol len niekoľko ráz a poznal ho iba zbežne. Bol skôr priateľom Jeseninovej bývalej ženy Galiny Arturovny Benislavskej (1897 – 1926, oženil sa s ňou v septembri 1923, ale manželstvo dlho nevydržalo), ktorá potom spáchala samovraždu na básnikovom hrobe. Erlich pravdepodobne pomohol polícii vytvoriť lživú legendu o Jeseninovej smrti (mal na to aj isté básnické predpoklady) – a potom sa podozrivo odmlčal. Jesenin totiž podľa najnovších výskumov v hoteli Angleterre v dňoch 24. – 27. decembra vôbec nebýval – nemohol tam teda 28. decembra (čiže v noci z 27. na 28. decembra) spáchať samovraždu. Navyše samovraždu veľmi čudnú. Najprv si mal pri nej podrezať – on, pravák – pravú ruku. Potom sa vraj rozhodol, že sa predsa len pre istotu radšej obesí. Remeň bol krátky. Použil teda špagát zo svojho amerického kufra. Obesil sa až celkom pod plafónom v miestnosti, ktorej plafón bol vo vyše triapolmetrovej výške. Ako sa tam s podrezanou rukou dostal? (Jesenin nebol vysoký – meral 168 cm.) A ako ho mohol udržať tenký špagát od kufra? A navyše na vertikálnej rúre ústredného kúrenia, po ktorej sa, nevedno prečo, nezošmykol. Na jeho mŕtvole sa nenašli typické znaky samovraždy obesením, zato však dodnes jestvujú fotografie, ktoré ukazujú čudnú dierku pod pravým okom a čudnú ranu pri koreni nosa.
Je tu teda podozrenie, že samovraždu iba zinscenovali. Po inscenácii i po tom, čo sa naozaj stalo, museli režiséri pozametať stopy – najbezpečnejšie bolo poslať nepohodlných účastníkov a svedkov na Sibír.
Čo sa naozaj stalo? Odpoveď na túto otázku sa vraj dozvedel roku 1976 v chabarovskej osade Urgal mladý dôstojník Titarenko, ktorý si vypočul nečakané priznanie bývalého väzňa Nikolaja Leonidoviča Leontieva: „Nebudeš mi veriť, ale týmito istými rukami som zabil Jesenina.“ Titarenko sa ešte dozvedel, že Leontiev, ktorý bol roku 1924 členom ochranky „Trockého vlaku“, a jeho nadriadený, chýrny terorista Jakov Bľumkin, dostali priamo od Trockého delikátnu úlohu „neutralizovať“ Sergeja Jesenina. Mali mu dať príučku, aby si odvykol dostávať sa do konfliktu so sovietskou mocou a aby radšej spolupracoval – táto provokácia, ku ktorej malo dôjsť na leningradskej stanici, však Jesenina tak rozzúrila, že provokatérov fyzicky napadol. Tí potom urobili aj to, čo im nikto nekázal, a zabili ho. Leontiev vystrelil na Jeseninovu hlavu – jeho guľka zanechala stopu pod pravým okom. Bľumkin zase udrel Jesenina pažbou revolvera a spôsobil mu smrteľné zranenie pri koreni nosa. Ruskí básnici asi predsa len mávajú neobyčajne presné predtuchy vlastnej smrti – všimnime si, že aj Jesenin ten úder predpovedal v závere básne Čierny človek: „A moja vychádzková palica / mu letí do tváre – / nos pri koreni som mu zlomil...“ („I letit moja trosť / Priamo k morde jevo, / V perenosicu...“) Zavraždenie najväčšieho ruského básnika bola chúlostivá vec, a tak museli leningradské stranícke aj policajné orgány vraždu zakamuflovať. Ako vhodné miesto inscenovanej samovraždy poslúžil hotel Angleterre (v azbuke Angletere), ktorý mala vtedy pod kontrolou, a aj ho väčšinou obývala tajná polícia.
Ale je tu aj tretia verzia: svojmu katovi mohol predsa Jesenin ísť aj dobrovoľne v ústrety (tak ako to urobil už jeho veľký vzor Puškin). Všimnime si, ako úzkostlivo začína zrazu krátko pred smrťou písať pod svoje básne presné dátumy: to takto odratúva svoje posledné dni. Nezmenšujeme jeho tragédiu, ak sme ochotní za príčinu jeho smrti pokladať iba hlúpu (aj keď vyprovokovanú) náhodu?
Či už prijmeme novú verziu, či budeme ďalej veriť starej, a či si budeme len tak sami pre seba hľadať tretiu – nič to nemení na veci, že Jesenin nedovolil diktatúre, aby mu vypláchla mozog, a až do poslednej chvíle svojho života ostal slobodomyseľným básnikom so zázračnou láskou k ľuďom, zvieratám i rastlinám – ku všetkému živému na svete.
Úryvok z doslovu prekladateľa a zostavovateľa Ľubomíra Feldeka.
***
Prostá si ty, prostá rovnako
ako v Rusku na stotisíc iných.
Máš clivotu ranných oblakov,
máš aj ten chlad, jesenný a siný.
Hnal som srdce z lona do lona,
hlúposťami zapratal si myseľ,
a tvoj prísny obraz – ikona –
po kaplnkách zatiaľ ticho visel.
Kašlal som ja na tie ikony,
fičúr, čo mal radšej hurhaj besný –
a zrazu sa zmôžem na tóny
najnežnejších, najkrotkejších piesní.
Nechcem vzlietať k nebu – hrozí pád.
Čo chce telo, nech si telo povie.
Prečo ako augustový chlad
cvendží tvoje meno augustové?
Nie som žobrák ani parazit,
dávno viem, čím na hodnote získam.
Od detstva už viem sa zapáčiť
aj tým stepným kobylám aj psiskám.
Nemám druhým – ani tebe nie –
už čo dať. Veď nedúfal som nájsť ťa.
Len básnické srdce šialené
je zárukou bolestného šťastia.
Preto v šikmých očiach, tak ako
v lístí blúdim – zosmutnievam pri nich.
Prostá si ty, prostá rovnako,
ako v Rusku na stotisíc iných.
***
Byť básnikom – to len taký môže,
čo pravidlo pravdy neporuší:
krvavo si vydrie spopod kože
vlastný cit – na balzam cudzích duší.
Byť básnikom – značí na námestí
vypľuť dušu, netajiť sa s tiesňou.
Iba slávik spieva bez bolesti
a vystačí iba s jednou piesňou.
Smiešna hračka, vyrezaná z dreva,
je kanárik, čo umelý hlas má.
Aj keď básnik žabím hlasom spieva,
prijme pieseň svet – len nech je vlastná.
Zákaz alkoholu do Koránu
dal Mohamed – oklamať chcel city.
No básnik, čo spytuje si ranu,
bol i bude vždy aj vínom spitý.
Keď pristihne milú v lôžku s iným,
taký básnik ide potom od nej
chránený tým vínom pohostinným –
do srdca jej nožík nezabodne.
Len si bude hvízdať, čo ho bolí,
celou cestou domov: „Márna sláva,
ako tulák zomriem niekde v poli,
na svete i to sa ľuďom stáva.“
(August 1925)
***
Modrá hmla. Snehy širo-šíre vôkol,
mesačný, jemný, citrónový svit.
Srdce si čosi milé z dávnych rokov
chce v clivom zadumaní osviežiť.
Zas je sneh sypký akoby bol z piesku.
V ústrety rovnakému mesiacu
opustil som raz tajne rodnú viesku,
šuchnúc si nabok čiapku mačaciu.
Znova sa vraciam k rodným kútom svojim.
Kto ešte pozná ma? A kto už nie?
Pred drevenicou ako gazda stojím.
Štvanec a tulák, srdce skúšané.
Bez slova žmolím v ruke novú čiapku.
Je sobolia a nepekná až hriech.
Spomenul som si na dedka a babku
a na ten kyprý cintorínsky sneh.
Všetci už našli mier, čo všetkých čaká,
môžeš sa akokoľvek namáhať.
Hľa, prečo ma to k človeku tak láka.
Hľa, prečo stále ľudí mám tak rád.
Hľa, prečo na pokraji plaču bol som...
Usmial som sa, bôľ v duši uhasiac –
veď túto drevenicu, gánok so psom
už aj tak asi neuvidím viac.
(24. septembra)
Kniha Neodovzdaná lýra vychádza vo vydavateľstve Metafora. Texty vybral, preložil, doslov aj poznámky napísal Ľubomír Feldek.
