Vyhľadávanie
Malala Jusafzaiová (1997) mala len 12 rokov, keď sa rozhodla vzoprieť pravidlám Talibanu a bojovať za práva žien vo svojom rodnom Pakistane. Ako 16-ročná sa stala symbolom mierového protestu a najmladšou nominovanou na Nobelovu cenu za mier v histórii. Svoj životný príbeh vyrozprávala v knihe Volám sa Malala (spoluautorka Christina Lambová, Ikar, preklad Zuzana Vilikovská).
Malala sa narodila do veľmi nepriaznivej politickej situácie. Hnutie Taliban prevzalo vládu nad jej rodným údolím Svát v Pakistane a nastolilo prísny režim. Jeho prívrženci zakázali dievčatám navštevovať školy, ženy nesmeli ani vyjsť z domu bez sprievodu muža a islamské zákony zredukovali svedectvo ženy na polovicu mužského. Preto nie je znásilnená žena považovaná za obeť, ale za cudzoložnicu. Narodenie dievčaťa v Pakistane nie je dôvodom na radosť. Malalin otec si však dcéru vážil rovnako ako svojich synov, dokonca sa rozhodol založiť školu pre dievčatá.
Malala podáva svoj životný príbeh v prvej osobe, no zároveň prináša pohľad aj na históriu celej krajiny: ruskú inváziu, rozdelenie Afganistanu a Pakistanu, britskú nadvládu, vojnu medzi Sovietmi a Američanmi. Hlavnú líniu tvorí rozprávanie o Malalinom zápase so spoločnosťou plnou predsudkov a nenávisti voči ženám. Ponúka však aj vhľad do života jednej neobyčajnej rodiny bojujúcej za slobodu.
Atmosféra knihy je presýtená každodennou nespravodlivosťou obyčajných ľudí a aroganciou moci. Malala Jusafzaiová sa dodnes zasadzuje za vzdelávanie a práva dievčat v moslimských krajinách. Od roku 2009 popisuje život v Pakistane na blogoch a v novinových článkoch. Pero je mocná zbraň a o nebezpečnosti jej slov svedčí aj fakt, že v roku 2012 bol na ňu spáchaný atentát. Guľka talibanského vojaka ju zasiahla do hlavy, no akoby zázrakom prežila a dnes vďaka svojmu fondu – neziskovej organizácii – ovplyvňuje myslenie ľudí po celom svete.
Qais Akbar Omar sa narodil v roku 1982 v Kábule. Vyštudoval žurnalistiku a ekonómiu, vedie rodinnú firmu s kobercami a zasadzuje sa za práva afganských žien. Jeho debutová kniha Pevnosť s deviatimi vežami (Ikar, preklad Jozef Kot) vyšla vo vyše dvadsiatich krajinách a bola nominovaná na viacero medzinárodných ocenení.
Afganistan dnes nie je dobrým miestom na život. Mladý hrdina Omarovho románu Kvajs si spomína na Kábul v časoch, ktoré boli skoro idylické. Zažil mesto záhrad. Zo strechy domu starého otca púšťal s inými chlapcami šarkany. Mama chodila v krátkej sukni do práce v banke a otec sa rútil ulicami vo zvonových nohaviciach ako filmová hviezda. Po večeri si milovaný starý otec sadol so synmi do kruhu a rozprávali sa o tom, na ktorú univerzitu v Európe alebo Amerike pošlú študovať Kvajsa a jeho bratancov.
Bezpečné detstvo Kvajsovi nevydržalo dlho. Vypukla občianska vojna, z jednej strany mesta na druhú začali lietať rakety a ostreľovači sa neostýchali zabiť kohokoľvek. Nastal čas nevídanej krutosti. Kvajsov otec zavelil na útek. Prvou zastávkou bola strýkova pevnosť s deviatimi vežami v bezpečnejšej štvrti Kábulu.
Mladý rozprávač začína byť vážnejší. Každú chvíľu je spolu s najbližšími nebezpečne blízko smrti. Rodina uteká pred dôsledkami vojny, hľadá posledné zvyšky bezpečia a sníva o definitívnom odchode z krajiny, ktorá sa načisto zbláznila. A bude ešte horšie: krutí Talibanci ukážu devastujúcu silu náboženského fanatizmu...
Omarovo autobiografické rozprávanie veľmi sugestívne dokumentuje protiklad fascinujúcej krajiny oplývajúcej veľkodušnými ľuďmi a zničenej zóny, ktorú si rozdeľujú kmeňové frakcie a cudzie armády. Afganské tradície vykresľuje nezvyčajne príťažlivo, pridanou hodnotou je spoznávanie rodinnej spolupatričnosti, pohostinnosti a ušľachtilosti bežných ľudí. V mnohých pasážach sa román mení na dobrodružstvo, na rozdiel od moderných fantasy filmov sa však Kvajsove „dobrodružstvá“ skutočne stali. Smrť na neho siahla mnohokrát, ale sila šťastia spojeného s odolnosťou sa nakoniec presadila.
Dosah vojny v Afganistane na život civilistov približuje aj reportérka Kanadskej vysielacej spoločnosti Mellissa Fungová (1972) v knihe Pod afganským nebom (Motýľ, preklad František Kôpka). V roku 2008 ju počas prípravy reportáže z utečeneckého tábora blízko Kábulu uniesli príslušníci Talibanu a v zajatí strávila takmer mesiac.
Mellissa pri svojej práci spoznala množstvo osudom skúšaných rodín a ich snaha prežiť ju chytila za srdce. Dojímavé príbehy obyčajných ľudí rozprávajú o situácii v bojových zónach presvedčivejšie než stopy po guľkách na múroch budov. Mellissino poslanie však poznačila i všadeprítomná hrozba zo strany prívržencov Talibanu, ktorí sa neštítia uniesť aj oficiálnych vyslancov či novinárov. Ich obeťou sa jedného dňa stane aj samotná Mellissa.
Napriek počiatočnej desivosti sa k nej únoscovia správajú relatívne slušne. Mladí rebeli jej vysvetlia, že im ide iba o peniaze, ktoré za ňu môžu výkupným získať. Potom nakúpia zbrane, aby mohli pokračovať vo vojne s utláčateľmi zo Západu. Kým im však prídu peniaze, Mellissa musí prežiť v náročných podmienkach. Uvrhnú ju do jamy pod zemou, celé dni trávi v malom priestore pri sliepňavom svetle žiarovky, s minimom jedla, strážená vždy jedným z nepriateľov. Aj ľudia z radov Talibanu sú rôzni – ústretoví, milí, nápomocní, ale aj nebezpeční, úlisní a nevypočítateľní. Mellissa sa musí mať na pozore pred ich zvedavými otázkami i sexuálnymi pudmi...
Myšlienky unesenej reportérky smerujú predovšetkým k rodine, milovanému mužovi a k Bohu. Ruženec, prstene s nostalgickou hodnotou a zápisník s perom jej umožňujú aspoň aký-taký únik od hrozby visiacej nad jej životom. Uvedomuje si, že sa určite rozbehlo pátranie a jej blízki sa snažia získať peniaze na výkupné, no dovtedy sa musí spoľahnúť len sama na seba. Kniha je skutočným príbehom so silnou výpovednou hodnotou. Čitateľ priam vníma každú Mellissinu emóciu a spolu s ňou dúfa, že sa napokon dočká vyslobodenia...
Vaddey Ratnerová (1970) pochádza z kambodžskej kráľovskej rodiny. V roku 1979 ušla spolu s matkou pred tvrdým režimom Červených Khmérov do USA, kde žije aj v súčasnosti. Svoje spomienky na krutosti občianskej vojny v Kambodži zaznamenala v knihe V tieni banyanu (Ikar, preklad Zdenka Buntová).
„Vojna nevstúpila do môjho detstva dunením výbuchov a bombami, ale otcovými krokmi, keď raz nadránom prešiel okolo mojich dverí do rodičovskej spálne.“ Tak začína autorka, vtedy päťročná kambodžská princezná vystupujúca v knihe pod menom Rámí, svoje rozprávanie o nenahraditeľnosti rodinných väzieb a o hrôzach vojny, ktorá v jej vlasti pripravila o život takmer dva milióny ľudí. Rámí prišla skoro o celú rodinu, predovšetkým však žiali za otcom, potomkom kráľa Sisowatha vládnuceho Kambodži začiatkom 20. storočia pod francúzskym protektorátom.
Príbeh malej princeznej a jej rodiny sa odvíja v období, keď Kambodžu ovládli Červení Khméri. Tzv. demokratický systém po vzniku Khmérskej republiky roku 1970, ku ktorému sa najprv ako k pokrokovému utiekal aj autorkin otec, princ, pilot a básnik Neak Ang Mechas Sisowath Ajuravann, však priniesol najmä nestabilitu, korupciu a sociálnu nespravodlivosť. Až takú obrovskú, že sa búrili nielen hladujúci chudobní. Dokonca i jej otec, člen kráľovskej rodiny, sa začal zamýšľať nad oprávnenosťou vlastných výsad a pripomínal, že chudoba jedného života verne odráža chudobu iného.
Počas štyroch rokov tvrdého režimu Červených Khmérov si malá Rámí starostlivo uchováva v srdci posledný čriepok strateného detstva – mýty, legendy a básne, ktoré jej rozprával otec. Kniha je aj vďaka tomu plná do hĺbky mieriacich metafor, obrazov a úvah. Kým sa čitateľ neponorí do rytmu rozprávania malej princeznej, môže sa trochu strácať. Ak sa však nedá odradiť a osvojí si poetiku ázijského spôsobu vyjadrovania a myslenia, začne zdanlivo pomaly plynúcemu hrôzyplnému deju a nezvyčajnému jazyku skvele rozumieť.
