Edgar Hilsenrath (1926) – nemecký židovský autor satirických románov o holokauste (Noc, 1964; Nacista a holič, 1971) aj o tureckej genocíde Arménov (Rozprávka poslednej myšlienky, 1989). Vyrastal v  Halle, po krištáľovej noci v  novembri 1938  s  matkou a bratom utiekli k prarodičom do Bukoviny do Rumunska, odkiaľ ich roku 1941  deportovali do židovského geta Mogilev-Podolski v sovietskej Ukrajine. Cítil sa previnilo, pretože prežil holokaust, ešte roku 1945 emigroval do Palestíny. Život v kibuci mu vyhovoval, odmietal však každý deň po práci učiť sa po hebrejsky. Radšej všetok voľný čas venoval písaniu – v nemčine. Už od 14 rokov túžil byť spisovateľ, ale otec chcel, aby po ňom prevzal kožušníctvo. Rodine sa podarilo zhromaždiť sa roku 1947 v Lyone, ale Edgar roku 1951 odišiel do New Yorku, kde pokračoval v písaní. Od roku 1975 žije v Berlíne. Za literárne dielo získal viacero ocenení doma i  v  zahraničí, vrátane Ceny prezidenta Arménskej republiky, rovnako ako čestný doktorát Štátnej univerzity v Jerevane.

Jeho debutový román o holokauste Noc, písaný s humorom a satirou, viacerí pokladali prinajmenšom za znepokojujúci, vydavateľstvá ho spočiatku odmietali. „Keby som mohol, tak by som takto nepísal. Pokladám za trochu perverzné vracať sa k udalostiam holokaustu. Ľudia v Nemecku si želajú, aby sa idealizovalo to, čo sa stalo so Židmi. Mnohí ma kritizujú za to, ako zobrazujem Židov vo svojom románe, ako podozrivých, úbohých a zlých. Ja som však neopisoval Židov, ale skôr biedu geta.“

Život v gete a odyseu židovských chlapcov, ktorí po jeho oslobodení hľadajú novú vlasť, opisuje Edgar Hilsenrath v autobiografickom pikaresknom románe Dobrodružstvo Rubena Jablonského (2010). ,,Môj život v gete nebol nikdy ako životy postáv v románe Noc. Prišiel som tam s celou skupinu Židov zo Siretu v Bukovine (dnešné Moldavsko). Vedúci našej skupiny poznal veliteľa geta. Ten nám umožnil používať staré školské budovy. Celá skupina asi 40 ľudí sme žili v troch triedach. Všetci v gete trpeli hladom, my vôbec. V noci sme pašovali šperky, kožuchy, šaty a ďalšie cennosti z geta, aj keď nám hrozil trest smrti. Tovar sme vymieňali za jedlo u sedliakov. Potom sme jedlo predávali ľuďom v gete. Tak naša skupina zo Siretu prežila.

S tureckou genocídou Arménov z roku 1915 sa vyrovnáva v románe Rozprávka poslednej myšlienky. ,,Príbeh je čistá poézia. Celá kniha je poézia plná čierneho humoru. Arménska genocída bola tiež holokaust, ale nebol to môj holokaust. Pôvodne som nechcel napísať ešte ďalšiu knihu o holokauste. Ale potom som narazil na Arménov. Našiel som originálne pramene, kvôli výskumu som cestoval do San Francisca. Dokonca som sa stal čestným členom združenia arménskych spisovateľov.“