Vyhľadávanie
Tento rok boli jazykmi festivalu len francúzština a slovenčina, ale ako povedal Werner Lambersy, jeho jazykom je poézia.
Básne, ktoré počas troch festivalových dní v Banskej Štiavnici zazneli, potvrdili citát Rolanda Barthesa, ktorý bol mottom 17. ročníka Capalestu: „Byť dnes umelcom znamená ustavičnú konfrontáciu s príťažlivosťou a zároveň odpudivosťou ,ľahkého' umenia.“ Poézia je spojením hudby ako univerzálneho jazyka a matematiky, ktorá v sebe zahŕňa presnosť a logiku. O tom, že poézia je jeho prirodzeným vyjadrovaním, presvedčilo aj pásmo z jeho poézie Posledné správy od Odyssea, ktoré zostavil z výberu jeho tvorby a vynikajúco interpretoval francúzsky herec Jean Luc Debattice. Jazyku poézie ako univerzálnemu nástroju bol venovaný aj prekladateľský seminár.
Francúzski – belgickí – frankofónni?
Táto otázka, kam sa zaraďujú básnici pochádzajúci z Belgicka, ale píšuci po francúzky, vyvolala medzi hosťami vášnivú diskusiu. Pre Wernera Lambersyho je síce materinský jazyk flámčina, ale francúzštinu si vybral ako svoju vlasť. Odmietol flámčinu pre fašistické postoje svojho otca. Yves Namur píše po francúzky, pretože v tomto jazyku vie prirodzenejšie vyjadriť emócie, nuansy prežívani a všetky vnemy. Keďže belgický jazyk neexistuje, tak aj poetka Colette Nys-Mazure sa rozhodla pre francúzštinu, pretože je jej bližšia. William Cliff (na titulnej fotografii), ktorého možno označiť za kozmopolitného básnika, cíti sa rovnako doma v Portugalsku, Čile, Nepále či v Banskej Štiavnici, píše po francúzsky, nadviazal úzke vzťahy s katalánskym básnikom Gabrielom Ferraterom či francúzsko-japonským spevákom Megumi Satsu, prekladá z viacerých jazykov, oponoval, že nech hovoria akýmkoľvek jazykom, narodili sa v Belgicku a s tým neurobia nič.
Poézia bez predsudkov
Na záverečnej prezentácii v sobotu podvečer na terase Art café prezentovali svoju poéziu William Cliff a Juliana Sokolová v programe Človek drobný hmyz. Juliana Sokolová prečítala svoje najnovšie verše a porozprávala o kultúrnom a literárnom živote v Košiciach ako jedna z jeho organizátoriek a iniciátoriek rekonštrukcie a sprevádzkovania kina Úsmev. Vyvrcholením bolo nonkonformné vystúpenie Williama Cliffa, ktorý na začiatku porozdával publiku vytlačené svoje tri básne a vzápätí s vášnivým nasadením prečítal svoje antiromantické verše. Pri jeho predstavovaní moderátorka Miroslava Vallová uviedla, že keď sa rozhodovalo o udelení Goncourtovej ceny tomuto básnikovi, vznikla ostrá výmena názorov medzi kritikmi. Časť z nich nesúhlasila s udelením ceny pre obscénnosť v poézii Williama Cliffa. Básnik pohotovo reagoval a prečítal sonet 95 zo svojho veršovaného životopisu. Naozaj mali niektorí kritici pravdu, hoci William Cliff sa čudoval, o akej obsénnosti sa tu hovorí?
Slovenskí básnici takisto potvrdili citát Rolanda Barthesa. V poézii poetiek Márie Ferenčuhovej, Dany Podrackej, Evy Tomkuliakovej, Silvie Majerskej, Juliany Sokolovej a Kataríny Kucbelovej je jasná konfrontácia s "ľahkým" umením a platí pre ňu rovnica, ktorú uviedol Werner Lambersy: hudba + matematika = poézia. Ich mladší kolegovia Michal Tallo, Ladislav Lipcsei a Andrea Kočalková nádejne hľadajú spôsob, aké premenné do tejto rovnice dosadia. Sobotňajšie dopoludnie patrilo štiavnickým prozaikom, poetickým kronikárom svojho mesta Rút Lichnerovej a Antonovi Hykischovi.
Titulnú fotografiu aj fotografie v galérii nafotil František Kolář.
