Skutočný príbeh Petra Lébla

V pražskom Divadle Na zábradlí prezentovali (12. decembra) knihu Radky Denemarkovej Smrt nebudeš se báti aneb Příběh Petra Lébla (vyd. Host) o režisérovi, ktorý v tomto divadle pôsobil. Aby sme pochopili, prečo sa autorka podujala napísať túto knihu, treba si prečítať záverečné poznámky: „Těžko říci, proč jsem se rozhodla pustit do psaní právě na podzim 2001, rok po narození dcery. Možná proto, že brzy mi mělo být třicet čtyři let. Jemu bylo třicet čtyři, když se rozhodl odejít. Část mého mozku, jedna z komůrek permanentních a utkvělých myšlenek, byla neustále v pozoru: Úkol nebyl splněn. Mám dluh, na který nelze nemyslet. Petr Lébl mě zaúkoloval; chtěl, abych o něm napsala knihu. Začali jsme za jeho života, kdy jsem toto přání považovala za výraz nestoudné a ješitné sebestřednosti. Pak se na mém stole objevil jeden z jeho dopisů a mně připadl z černých Petrů ten nejčernější: … a ať vznikne pěkná kniha.“

Radka Denemarková pôsobila na jeseň 1999 v Divadle Na zábradlí ako dramaturgička. Až vo svetle udalostí dobrovoľného odchodu režiséra a umeleckého šéfa tohto divadla Petra Lébla zo života 12. decembra si plne uvedomila závažnosť toho, čo na seba týmto sľubom zobrala. Trvalo sedem rokov, kým sa definitívne podujala na jej napísanie. Niekoľkokrát chcela prestať, keď cítila, že jeho príbeh ju príliš vťahuje do svojich peripetií. Ale nedalo sa. Radka Denemarková ako poctivá autorka vzala na seba to bremeno. Výsledok? Po prvom prečítaní knihy (má vyše 500 strán) je zrejmé, že ide o obrovský čin. Podať svedectvo o Petrovi Léblovi asi nešlo inak ako ponoriť sa do jeho osudu. Muselo to byť značne vyčerpávajúce. Petr Lébl, tak ako ho máme možnosť poznať cez knihu, bol osobnosť obdarená všestranným talentom. Zároveň nesmierne rozpoltená. Vlastnou vinou? Vinou choroby, ktorá sa postupne rozmáhala a ktorej odborný názov je endogénna depresia? Vinou prostredia, v ktorom sa pohyboval? Radka Denemarková rozplieta jeho príbeh krôčik za krôčikom z prístupných prameňov, z denníkov, korešpondencie, z rodinným spomienok. Rozhodla sa pretaviť všetko do príbehu chlapca z Prahy, ktorý svoj výtvarný, herecký a ešte mnohoraký talent uplatnil v divadle. Radka Denemarková prechádza uličkou jeho života veľmi citlivo. Nerozpisuje sa kritickými rozbormi o divadelných textoch a ich myšlienkovej interpretácii. Nežongluje s výrazmi z psychiatrie, ani keď spomína Léblovu chorobu. Keby sme nevedeli, že je to skutočný príbeh, čítali by sme knihu možno ako fikciu, ktorá by nami mohla otriasť, ale bola by šanca o chvíľu sa jej zbaviť. Takto to nedokážeme ani ako čitatelia zo seba striasť. Lebo kniha je aj svedectvom o nedostatku lásky v našej dobe, nedostatku blízkosti ľudí navzájom.   

                                                                                                          Jarmila Wankeová