Vyhľadávanie
Sylvie Neeman/Albertine: More je guľaté
Preklad: Lucia Duero
Bratislava: BRAK, 2020
Náhodné zakotvenie dvoch lodí vedľa seba v jednom prístave stojí na začiatku príbehu o láske medzi Tinou a Antoniom. I keď lode, na ktorých pracujú – ona upratuje kajuty, on je kuchár – už zo spoločného prístavu dávno odplávali, veď „preplavujú ľudí za slnkom okolo celej Zeme“, ich vzťah sa rozvíja aj napriek odlúčeniu, a to vďaka ľúbostným listom, ktoré si vymieňajú. Listy sú pre oboch príjemným vytrhnutím z každodennej rutiny, oslobodením od umývania okien, ustielania postelí, šúpania mrkvy, krájania cukety či pečenia rýb. Keď Antonio dostane do rúk list od Tiny, „najskôr sa ho dotýka, ovoniava ho, pokúša sa uhádnuť, akými morami a akými krajinami prešiel. (...) Keď Tina dostane list od Antonia, okamžite ho otvorí, lebo sa ho už nevie dočkať.“ A je to práve Tinina nedočkavosť spojená s túžbou byť milovanému človeku nablízku, čo podnieti Antonia k odvážnemu a romantickému činu, ktorý ich má priviesť do spoločného prístavu opäť, tentoraz však na spoločnej lodi: „Keď Antonio dostal Tinin list, prečítal si ho a zamyslel sa. Šiel pohľadať hárok papiera. Velikánsky hárok. Naozaj obrovský. Ale naozaj, naozaj obrovský.“
Príbeh lásky dvoch mladých ľudí voňajúci morom a diaľkou vyšiel z pera švajčiarskej autorky Sylvie Neeman, ktorá síce debutovala románom pre dospelých, preloženým do viacerých jazykov, Rien n'est arrivé (Denoel, 2001), no potom sa špecializovala výhradne na literatúru pre deti a mládež. Obrázková kniha More je guľaté ponúka pregnantne a jednoducho napísaný text spájajúci reálne s nereálnym, aby tak sprístupnil detskému čitateľovi pohľad na radosti, ťažkosti, no najmä túžby, s ktorými býva spojený ľúbostný vzťah na diaľku. „Jednej noci Tinina loď preplávala tesne vedľa Antoniovej, stretli sa, no ani jeden z nich o tom nevedel. Nasledujúci deň Tina napísala Antoniovi, že už to viac nevydrží, že ho chce vidieť a byť mu navždy nablízku.“
Autorkou ilustrácií je aktuálna nositeľka Ceny Hansa Christiana Andersena za ilustráciu Albertine, ktorá tvorí a žije v Ženeve, a tak sa podobne ako Sylvie Neeman radí k francúzsky hovoriacim švajčiarskym autorom. To sa odzrkadľuje aj na jej ilustráciách, pre ktoré je charakteristická redukcia a prázdny priestor, čo je vo všeobecnosti príznačnou črtou práve pre frankofónnu produkciu obrázkových kníh. V tomto duchu sa nesú aj kresby k príbehu Tiny a Antonia – keď sú na ilustrácii prírodné scenérie, zaberajú takmer celú stranu, respektíve dvojstranu, ľudské postavy pôsobia miniatúrne, čo podčiarkuje samotu hlavných postáv a ich stratenosť vo veľkom svete. Skromné, takmer bez využitia tieňovania vyhotovené ilustrácie sprevádzajú text nielen symetricky, ale aj komplementárne. Zo samotného textu by napríklad nemusel detský čitateľ pochopiť, ako sa s pomocou obrovského hárku papiera vlastne Antonio dostal k Tine, intermodálne spojenie textu s ilustráciou ho však nenechá na pochybách.
More je guľaté predstavuje debut autorského dua Neeman a Albertine, no od roku 2015, keď sa obrázková kniha dostala na švajčiarsky knižný trh, stihli autorky svoju spoluprácu rozšíriť o ďalšie dva tituly pre deti. Vďaka prekladu Lucie Duero sa nielen toto autorské zloženie, ale i samotné autorky premiérovo dostávajú k slovenskému čitateľovi, ktorý má možnosť ponoriť sa v ich knihe do poetického ďalekého sveta a urobiť si aj vlastný názor na to, či more naozaj guľaté je alebo nie je.
