Sloboda – umenie vybrať si vlastnú cestu

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená i s pocitom slobody.” 

Slová z vybraného motta Jána Johanidesa sa mi vryli do pamäti hneď, ako som ich prečítala a nenechali ma spať.

Znamená vnútorná dôstojnosť slobodu? Podľa mňa áno. Ale čo je to vlastne sloboda? Sloboda znamená pre každého niečo iné. Niekto sa cíti slobodný, keď môže cestovať a spoznávať svet. Niekto sa cíti slobodný, keď zdolá Mount Everest. A niekto sa cíti slobodný, keď môže variť a piecť len tak pre radosť. Sloboda znamená neprítomnosť donucovania. Sloboda je teda pocit, keď robíte niečo preto, že to chcete v hĺbke svojho srdca, nie preto, že musíte, že vám to niekto prikáže. V dnešnej dobe je sloboda jedna z najdôležitejších vecí. Dnes totiž žijeme v dobe, v ktorej robíme veľa vecí, lebo musíme. Robíme veci, lebo ich chcú rodičia, kamaráti, partner či partnerka, naše okolie. Robíme veci, lebo sa od nás ako od ľudskej bytosti očakávajú, očakáva ich spoločnosť a teda odjakživa ich očakávame aj my sami od seba. Chodíme do školy, denno-denne trávime čas učením, aby sme raz mohli chodiť do práce, ktorá nás možno bude baviť, ale možno ani nie, ale aj tak tam budeme chodiť, aby sme zarobili peniaze a mohli si kúpiť dom či auto, šetríme na dôchodok. Keď sme mladí prahneme po láske, vydáme sa alebo oženíme, kúpime si dom a auto. Máme deti a ani sa nenazdáme a príde ten dôchodok, na ktorý sme šetrili a my už len sedíme v starom dome či byte s našou drahou polovičkou (v tom lepšom prípade). V tom horšom tam sedíme sami, rozmaznávame vnúčatá a sledujeme ako sa nám pomaly odsýpajú posledné roky života a pomaly si uvedomujeme, že sme nestihli nič z toho, čo sme chceli, že sme nikdy nezažili pocit slobody, ale prečo? Odpoveď je jednoduchá, pretože sme robili celý život to, čo od nás žiadala spoločnosť. Je strašidelné, že väčšina životov má tie isté štádiá. Každý stretne iných ľudí, má inú prácu a záujmy, ale aj tak, ľudský život má určité štádiá a je málo takých, ktorí sa tie štádiá odvážia nedodržať. Je málo takých, ktorí si robia v živote, čo chcú. Vo veku, keď ste mladý, má na vás spoločnosť veľký nátlak. Z každej strany počúvate vety ako „keď sa raz vydáš...“ „keď raz budeš mať deti....“ , alebo, „keď si raz nájdeš dobrú prácu...“ .  Väčšina mladých ľudí toto vidí ako neodvratnú budúcnosť. Hľadajú si do života druhú polovičku, aby mali s kým zostarnúť a mať rodinu. Tvrdo študujú, aby mali dobrú prácu. A potom sa tu nájde taký, čo povie, že toto nechce, že jeho životné ciele nie sú mať rodinu, deti, dom a dobré auto. Každý má niekde v hĺbke srdca víziu o dokonalej budúcnosti, ale nie každý sa ju odváži naplniť a ja to chápem. Je ťažké povedať spoločnosti nie. Pretože, keď vám napríklad tiahne na tridsať a všetci vaši rovesníci už majú deti a domy a vy poviete, že niečo také nechcete, strhne sa na vás lavína. Odrazu sa začnete cítiť, že do okruhu svojich priateľov už nepatríte, lebo sú v štádiu budovania rodiny a vy to štádium nechcete. Myslím si, že ak by sa každý riadil tým, čo v živote chce on sám, bol by naozaj šťastný, bol by slobodný. Spoločnosť by sme mohli rozdeliť na tri skupiny. Prvá skupina sú ľudia, čo naozaj v hĺbke svojho srdca chcú štandard, chcú svadbu, rodinu a pokojný dôchodok a je to pre nich šťastie a sloboda. Potom je tu druhá skupina, ktorá sa rozhodla, že nechce štandardy  a podarí sa im žiť život mimo bežných štandardov. A potom sú tu takí, ktorí štandard nechcú hlboko v sebe, ale aj tak vedia, že ho raz budú mať, pretože sa nevedia postaviť spoločnosti, čo od nich ten štandard očakáva a títo ľudia nikdy nebudú skutočne slobodní. A teraz sa dostávam k tej úvodnej vete, ktorá mi tak dlho nedala spať. Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená i s pocitom slobody. Znamená to teda, že pokiaľ budete mať vnútornú dôstojnosť, naučíte sa riadiť tým, čo chcete a nepôjdete s davom, keď nechcete ten istý cieľ ako chce ten dav, tak až vtedy naozaj pocítite pocit slobody. Myslím si, že pocit slobody je najdôležitejšia vec v živote, ale zároveň aj najvzácnejšia, keďže tento pocit nezažije každý. Nie každý sa vie vzoprieť davu a povedať „nie ja nechcem dom, ja chcem niečo iné“. Urobiť prvý krok mimo davu je jedna z najťažších vecí, čo urobíte, ale prečo. Prečo sa tak veľa ľudí bojí urobiť ten krok, prečo je to tak veľmi ťažké. Pretože hneď ako to urobíte, je cesta k vašej budúcnosti ťažší boj ako cesta k nej v dave. Pretože cesta k vašej budúcnosti mimo davu znamená, že ste sám za seba. Jasné, v živote ste takmer vždy sám za seba, či ste súčasťou davu, alebo nie, ale predsa len je to iné, pretože cesta v dave znamená, že ste sám za seba, ale nie ste sám na tú danú vec, máte to s kým riešiť, má vám kto poradiť a máte hlavne podporu okolia. Preto, keď sa rozhodnete vydať na cestu mimo davu ste takmer úplne sám, podporí vás pár priateľov, ktorí sú ale súčasťou davu, možno rodičia, ak máte šťastie, ale v zásade ste viac sám, lebo idete cestou, ktorou pred vami šlo menej ľudí, ktorá nie je tak vychodená. Len málo ľudí z toho mála, čo nejde tou očakávanou cestou má na tej ceste podporu okolia.  Je to ako keď ste v lese, vždy idete po tej viac vychodenej ceste, ale občas sú tam odbočky, ktoré sú menej vychodené a na konci nich je možno niečo krajšie ako na konci vašej cesty, ale to sa dozvie len málo ľudí, lebo málo kto ide tou menej vychodenou odbočkou, pretože hrozí, že sa v lese stratíte tak isto ako sa možno stratíte v živote, keď pôjdete menej vychodenou cestou mimo davu. Pretože keď ňou pôjdete možno sa cestou stratíte, alebo vás napadne medveď, alebo možno na vás padne strom, možno budete musieť prebrodiť rieku, alebo liezť po nebezpečných skalách, ale možno na konci zažijete výhľad a pocit, ktorý nebude len výhľad a pocit. Bude to umenie, bude to to najlepšie, čo v živote zažijete, bude to pocit slobody. Preto by sa mal každý riadiť svojou vnútornou dôstojnosťou, lebo vnútorná dôstojnosť znamená, že uprednostníte seba, svoju dôstojnosť a svoje pocity a sny, že počúvnete to, čo naozaj chcete a urobíte ten obávaný a nebezpečný krok mimo davu. Rozhodnete sa ísť tou nebezpečnou cestou, tou nevychodenou, ale tou, na ktorej konci zažijete ten najlepší pocit v živote. Lebo robiť veci, čo chcete a písať si svoj vlastný príbeh je obrovské dobrodružstvo, dobrodružstvo, po ktorom niektorí v tom dave túžia, ale boja sa ísť inou cestou ako dav, preto vás len závistlivo sledujú a potom sa na dôchodku v tom krásnom starom dome s kopou vnúčat možno užierajú, že nešli inou cestou, že neurobili ten krok a že nikdy nezažili to dobrodružstvo, nikdy nezažili ten pocit slobody.

V závere sa teda dostávam k tomu, že vnútorná dôstojnosť znamená slobodu, a sloboda je podľa mňa pocit šťastia. Pocit, že ste so svojím životom naložili tak, ako ste chceli, pocit, že všetko bolo tak, ako to malo byť v príbehu, ktorý ste si napísali. Sloboda je skutočné šťastie, za ktorým stojí obrovská drina. Ale tá drina je ten pocit šťastia, lebo bez nej by ten pocit nebol taký obrovský. Priala by som každej jednej ľudskej bytosti, aby pocit slobody zažila. Či už je vašou slobodou mať rodinu, deti a auto, alebo je vašou slobodou žiť sám, sama, v krásnom byte s veľkým šatníkom a každý večer byť hviezdou klubov, alebo je vaším pocitom slobody odsťahovať sa na nejaký ostrov, surfovať a predávať miešané drinky. Nie je zlé ísť s davom, mať rodinu a dobré auto, ale pokiaľ cítite, že to nie je cesta, ktorou sa chcete uberať, zmeňte smer, neodkladajte ten pocit, robte niečo, čokoľvek preto, aby ste ho raz dosiahli. Takže áno, pocit slobody je spojený s vnútornou dôstojnosťou, lebo len ten, kto ju má a aj ju počúvne, zažije slobodu, aby na konci svojho príbehu nič neľutoval.

Esej hodnotí literárny vedec Daniel Domorák: 

Písanie Karolíny Lörinczovej charakterizuje ľahkosť, takmer až hovorovosť slovného prejavu. Tému svojej eseje rozvíja prostredníctvom pomerne štandardného rozporu medzi slobodou ako vrcholnou civilizačnou hodnotou a väčšinovou tendenciou túto hodnotu v sebe potláčať. Napriek tomu, práve štylistická priamočiarosť uzemňujúca vzletné myšlienky, sťahujúca ich na pôdu bežného ľudského prežívania, umožňuje esej prečítať bez toho, aby text kládol výraznejší odpor, a to aj napriek tomu, že ide o esej väčšieho rozsahu.

Druhá stratégia, vďaka ktorej aj nie prekvapivý pohľad na tému v podaní Lörinczovej funguje, je spôsob konkretizácie. Ak sa zo začiatku zdá, že sa autorka rozhodla pre priširoký záber, v rámci ktorého sa snaží univerzálne vyjadriť „tragický údel“ človeka dneška, človeka „ako takého“, je pozitívne hodnotiť, že v správny moment tento zámer zúži na otázku voľby „dobrého života“ v momente prechodu z mladosti do dospelosti. Do dospelosti,  ktorú spravidla definuje manželstvo, rodičovstvo, bývanie a práca. Práve relevantnosť tejto definície overuje autorka vo svojej eseji skrze motto Jána Johanidesa o slobode a dôstojnosti. Pozoruhodné pri tom je, že autorka napokon naznačuje aj odvrátenú stranu mince a prostredníctvom obrazu viac i menej vychodených cestičiek v lese hovorí o riziku straty seba samej, vlastnej „naratívnej identity“. Tento obraz ukončuje víziou šťastia, ktoré inovuje jeho pomenovaním ako pocitom umenia.