Sloboda v nás

Ocenenie za tretiu myšlienku získala aj Nina Kurtová, ktorá navštevuje Gymnázium bilingválne v Žiline. Je ďalšou esejou, ktorú vám zo súťaže Esej Jána Johanidesa prinášame.
Novú esej na našom webe nájdete vždy v pondelok, stredu a piatok. 
Celkové výsledky súťaže a viac informácií nájdete na tomto odkaze.

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:  „Vnútorná dôstojnosť je odjakživa spojená i s pocitom slobody.” 

 

Sloboda sa mi vždy spájala s predstavou letiaceho vtáka a so zvláštnou detskou túžbou jedným sa stať. Keď som bola malá, vždy ma ohromil kŕdeľ divých husí. Nebolo to len písmenkom pohybujúcim sa naprieč oblohou, ale najmä akousi pomyselnou gloriolou, do ktorej som tieto husi obalila. Ani raz som nezapochybovala o tom, že mieria v ústrety niečomu dobrému a že sa im to podarí dosiahnuť, v mojej mysli pred nimi ustupovali búrkové mraky aj lietadlá. Kŕdlik drobných rozmazaných škvŕn pre mňa sršal nesmiernou silou, úplne som rozumela, prečo v niektorých rozprávkach prenášajú vtáky na svojich telách živly. Ja som sa cítila uväznená, oscilujúca medzi ihriskom a školou, nemala som možnosť povedať: idem, zanechávam všetko za sebou. Najradšej by som sa stala operenou bytosťou, ktorá by sa vymanila spod všetkého, čo ju šnurovalo, a odišla odlupovať vrstvy tajomstva zahaľujúce tento svet.

   S postupom času ale odletela moja bujná fantázia. Bolo mi jasné, že sloboda neznamená len možnosť zobrať sa preč, kedy sa mi zapáči, a že určité spoločenské záväzky nie sú kovovou guľou na našej nohe. Slobodne som mohla povedať svoj názor, pomyselne som mu nasadila drobné krídelká a nechala ho ísť svojou cestou medzi ostatné tak, aby do nich nevrážal. Dalo by sa to prirovnať k  hlúčiku motýľov. Občas sa medzi nimi objavil názor, aký sme jakživ nevideli, ale nebol pre nás cudzopasníkom, pokiaľ neútočil na naše „motýle“. Toto všetko sa stalo živnou pôdou pre našu dôstojnosť, pojem úzko súvisiaci so slobodou. Ako zo spojených nádob sa sloboda prelievala do dôstojnosti a naopak. Čokoľvek, čo sme mohli slobodne urobiť, vykryštalizovalo do pocitu uznania a začlenenia a rovnako sme sa osmelili povedať, čo sme mali na srdci, vediac, že nami nikto nebude opovrhovať. Cítila som sa vďačná, povzbudená. Z času na čas sa stalo, že niečí názor sa nestretol s pokojným prijatím, vyvolal vášne či rozhorčenie. Bral dôstojnosť druhým do priehrštia a pritom nedokázal zabrániť tomu, aby sa von vysypala i tá jeho. Slobody ostali nedotknuté, ale často sa sami stiahli do úzadia alebo sa, naopak, rozhodli predviesť. Dá sa slobodne prejaviť názor a taktiež sa dá slobodne mlčať, to znamená, dôstojne ustáť nedôstojné.

   Kedysi vo mne zvykla sloboda evokovať spomínaného letiaceho vtáka, opak reťazí, pút, okov, slzy s kosťou, koreňov a tekutého piesku. Dnes sa sloboda a dôstojnosť dopĺňajú ako jing a jang, spojenie dobrého a zlého, tvoria jeden celok a predsa sa občas vylučujú. Sloboda nám umožňuje vykonať aj zlé, ale krehké dobro dostaneme až s dôstojnosťou. Prirovnala by som to k Prometeovi pripútanému ku skale a k orlovi, ktorý mu deň čo deň vytrháva z tela pečeň ako boží trest. Orol nie je ničím pripútaný, no v očiach ostatných dostáva démonický ráz... a na druhej strane pripútaný Prometeus predstavuje slobodu.


Esej hodnotí literárny vedec Daniel Domorák: 

Kompozičná stránka písania je pri eseji rovnako dôležitá ako v akomkoľvek inom prípade. Dokonca, dalo by sa špekulovať, možno ešte viac. Definovanie eseje ako voľného rozvažovania nad témou totiž môže nabádať k laxnému poňatiu štruktúry esejistického textu. Nina Kurtová, hoci na krátkom úseku, naznačila jednu z možností, ako k tomuto problému pristúpiť. Jej krátky text definuje predovšetkým dobre zvolený a funkčný rámec. Ako začiatok, tak aj koniec reprezentuje jedna kľúčových metafor slobody – obraz letiaceho vtáka.

Samozrejme, od formy nikdy nie je oddeliteľný obsah a aj v tomto prípade spočíva kvalita rámcovania aj vo významovom posune. Slobodne letiaci vták predstavuje na jednej strane tak kanonické vyjadrenie slobody, že ho možno označiť až za klišé. V treťom odseku, v príbehu o Prometeovi, však sledujeme obraz iného vtáka. Hoci by sa zdalo, že príbeh o Prometeovi, podobne ako rad ďalších osvedčených antických príbehov, patrí rovnako k štandardnej výbave esejistického štýlu, v rámci tohto príbehu figuruje vták, ktorý je vo vzťahu k slobodne lietajúcemu vtákovi viac-menej opozitným symbolom. A práve tým, že Kurtová postavila tieto dva významy zrkadlovo, proti sebe, navyše na úrovni kompozície, vytvorila vlastný, originálny kontext. Prostredníctvom neho sa jej navyše podarilo svoj text nie len formálne ozvláštniť, ale vyjadriť sa k zadaniu svojej práce, k myšlienke o pomere dôstojnosti a slobody. Zároveň s tým sa jej podarilo vymaniť sa z bagatelizujúceho preferovania „slobody jednotlivca“, či stieraniu rozdielov medzi špecifickými významami týchto dvoch slov, tak ako sme to sledovali v ostatných, menej úspešných prácach.