Slonovinovou vežou pomaly stúpa dym

Elias Canetti: Zaslepenie

Preklad: Ladislav Šimon

Bratislava: Hronka, 2019

 

Čo spája slovenského čitateľa s Eliasom Canettim? Nie je to len Dunaj pretekajúci bulharským mestom Ruse, kde sa spisovateľ v roku 1905 narodil, ale najnovšie aj slovenský preklad jeho jediného románu Zaslepenie. Spolu s jeho autobiografickými prózami, esejami a sociopsychologickým opusom Masa a moc patrí táto kniha k jadru Canettiho diela, za ktoré v roku 1981 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Hoci by autorovo meno mohlo asociovať Taliansko, ide o jednu z mála európskych krajín, ktoré sa v jeho životopise nespomínajú. Canettiho rodičia španielsko-židovského pôvodu sa do Bulharska prisťahovali z Turecka, ale autor ako dieťa na Balkáne dlho nepobudol: už ako šesťročný sa s rodinou sťahoval do Veľkej Británie a následne do Rakúska.

Strednú školu absolvoval v Nemecku, odkiaľ sa vrátil do Viedne, aby odtiaľ po nástupe nacistov k moci ušiel do Francúzska a neskôr opäť na Britské ostrovy, kde sa usadil, až napokon umrel vo Švajčiarsku. Niet divu, že „prisvojiť si“ Canettiho sa usiluje viacero krajín; najčastejšie však býva označovaný ako britský autor, hoci celé svoje dielo napísal v nemčine.

 

Pani domáca

Začiatkom tridsiatych rokov sa polyglot a kozmopolita Canetti púšťa do písania svojho prvého a jediného románu, hoci ho pôvodne zamýšľal len ako úvod k osemdielnemu opusu. Peter Kien, hlavná postava Zaslepenia a najväčší sinológ svojej doby, sa síce podobne ako spisovateľ pohybuje v kulisách naznačenej Viedne, cestovanie a sťahovanie však rozhodne nevyhľadáva. Najlepšie sa cíti vo svojom štvorizbovom byte, ktorý má zariadený len nevyhnutným nábytkom. Okná ma zamurované a premiestnené na strop, aby sa celá plocha stien i podlahy mohla využiť pre najväčšiu súkromnú knižnicu široko-ďaleko: a napriek strohému vybaveniu sa Kien po prekročení prahu do bytu cíti „ako keby ho z väzenia vypustili na slobodu“ (s. 44).

Protagonistovi ľudia nechýbajú, najradšej sa venuje práci v tichu tisícich zväzkov a väčšmi než detí sa stráni azda len žien. Akonáhle si jednu vpustí do bytu, dá sa do pohybu reťaz prekvapivých udalostí.

Z Terezy, ktorú si Kien najme ako domácu pani, sa náhle stane pani domáca: nadchnutý jej starostlivosťou o zverené knihy jej navrhne manželstvo. On si sľubuje bezplatnú opateru kníh, ona podiel na byte. Už od prvého dňa po zložení manželského sľubu sa však veci dejú inak, než partneri očakávali: Tereza si začína vymedzovať svoj životný priestor a stupňovať nároky naň; Peter ju žiada o ticho pri večeri a pokoj pri práci trvajúcej celé dni.

Napätie i požiadavky eskalujú až do bodu, keď Kien unikne z bytu – nadobro z neho vytlačený – a vchádza do mesta pokútnych podnikov, úžerníckych záložní a námestí plných agresívnych davov.

 

Dialóg súrodencov

V druhej časti knihy sa Kien v podniku zvanom Ideálne nebo stretáva s trpaslíkom-hrbáčom Ribarekom, ktorého prijíma ako pomocníka pre svoju „príručnú knižnicu“: zbierku kníh, ktoré vďaka fenomenálnej pamäti drží vo svojej hlave, ale správa sa k nej ako k hmatateľnému artefaktu. Šachový génius Ribarek skoro príde na to, ako svojho zamestnávateľa ošmeknúť, a šikovným úkladom sa pokúsi na jeho trovy dostať do Ameriky, kde by do hry mohol vyzvať najväčších šachových veľmajstrov.

V záverečnom oddiele sa Kien po potýčke s políciou a rozvášneným davom dostáva do domáceho väzenia u domovníka, policajta na dôchodku, kam mu prichádza pomôcť jeho brat.

Grom tejto časti je dialóg súrodencov o vzťahu k ženám a o choromyseľnosti, ktorý síce ústi do pokusu o usporiadanie vzťahov a záležitostí medzi postavami, ale podnecuje zároveň aj sebazničujúce a paradoxné vyvrcholenie deja.

Ak prvé dve tretiny knihy pôsobia zmätočne, keďže sa v nich prelínajú hmlisté halucinácie, protichodné interpretácie udalostí, tekuté identity postáv a absurdné epizódy, záverečné kapitoly pomáhajú odlíšiť skutočnosť od preludu, a prispievajú aj k výkladu nápadných motívov rozprávania.

Kien, ktorý postával v hale záložne a platil ľuďom za to, aby si svoje knihy odniesli späť domov a neponechali ich riziku požiaru v budove, kde sa literatúra redukuje na jej výmennú hodnotu, napokon sám svoje knižné bohatstvo likviduje v strachu pred tým, že sa dostane do nesprávnych rúk. (Námetom sa Canettimu údajne stal požiar Justičného paláca vo Viedni, pri ktorom z davu evakuovaných úradníkov bolo počuť nárek: „Panebože, tie úžasné dokumenty! Tie úžasné dokumenty!“)

 

Vládnuci princíp: slepota

Kien je prototypom geniálneho učenca, ktorý poznaniu podriadil celý svoj život, až sa stalo samoúčelným; hoci „svoju ctižiadosť tvrdohlavo zameral na podstatu,“ nemohol sa k nej dopracovať práve preto, že „nielen mesiac, nielen rok, ale celý svoj život zostal rovnaký“ v presvedčení, že pravda a kontakt s ľuďmi sa vylučujú. (s. 12)

Sústavné štúdium a uzavretosť pred svetom mu nepomáhajú lepšie poznať skutočnosť, ale ju mystifikujú. O svoje vzdelanie sa nedelí, je aristokratom ducha náchylným na pomätenie práve pre svoje takmer výlučné obcovanie s knihami. Keď vyplatí chudobného študenta, aby si knihy, ktoré niesol do záložne, radšej vzal domov, poznamená: „Ani jeden človek nemá toľkú hodnotu ako jeho knihy, verte mi to.“ (s. 174)

Motív zaslepenia v texte funguje doslovne aj prenesene; pre Kiena predstavuje slepota najväčšiu hrôzu, pretože by ho nadobro odlúčila od čítania, zároveň zaslepenie ako neschopnosť rozpoznať úmysly druhého funguje ako základ komédie omylov, o ktorú v románe nie je núdza.

Obrazná slepota nie je defektom, ale východiskovým stavom: je nepoznaním, „slepota je zbraň proti času a priestoru, naša existencia je nepretržitou úžasnou slepotou, až na malú súčasť, ktorú sa dozvedáme prostredníctvom svojich malicherných zmyslov, malicherných v podstate i dosahu. Vládnucim princípom v kozme je slepota,“ načiera do Kienovej mysle rozprávač. (s. 56)

 

Tučný rozum ako nedorozumenie

Bizarné dianie uvádzajú do pohybu nielen vnútorné pohnútky postáv, ale aj – a predovšetkým – peniaze ako prostriedok na ich naplnenie. Kien po nich neprahne, ale potrebuje ich na starostlivosť o knihy a rozširovanie svojej knižnice; Tereza ich zamýšľa využiť pre svoj triedny vzostup (ako dlhoročná slúžka si robí zálusk na kariéru obchodníčky podnikateľky); lojalita domovníka kolíše medzi oboma manželmi podľa toho, ktorá strana je práve perspektívnejšia; hrbáč Ribarek sa snaží zo svojho zamestnávateľa Kiena vyžmýkať čo najviac, aby sa mu dostalo slávy, ktorá mu subjektívne patrí.

Až do príchodu Kienovho brata Georga v príbehu niet nezištného vzťahu (a ten súrodenecký tiež možno relativizovať), fiktívny svet je plný slepého násilia, v tomto univerze hrá každý sám za seba.

Tereza svojmu mužovi síce „nevedela zabudnúť, že žil ďalej, hoci už bol mŕtvy, ale odpustila mu to, lebo ešte musel spísať testament,“ (s. 87) a Kien si o nej zasa myslí, „je taká nevzdelaná, že už pri spomienke na jej jazyk sa mu chce vracať. Vonkoncom jej nemôže pomôcť. Človek nežije, aby mal rád tento svet. Neoženil sa z lásky. Chcel, aby sa mu niekto staral o knihy a ona sa na to zdala vhodným človekom.“ (s. 98)

Plastickým zachytením masy a jej bezprizorného správania si Canetti už vo svojom debutovom románe vydláždil cestu k neskoršiemu rozpracovaniu témy v jeho azda najznámejšom odbornom diele Masa a moc. Brat protagonistu, Georg Kien, ktorý pracuje ako vedúci psychiatrickej kliniky v Paríži, svojich pacientov obdivuje ako slobodných ľudí práve preto, že odolali infikovaniu masovosťou a uchovali si svoj unikátny svet. „Prestane byť zázrak zázrakom, keď nalepíme naň etiketu paranoia chronica? Sedíme si na svojom tučnom rozume ako skupáni na svojich peniazoch. Rozum, ako ho chápeme, je nedorozumením. Ak existuje čistý život, majú ho títo pomätení,“ hovorí svojim asistentom. (s. 300)

 

Oslava jazyka

Zaslepenie je intelektuálne hutnou knihou s odkazmi k európskej (zvlášť antickej) aj čínskej literárnej tradícii. Vzhľadom na takmer štyristostranový rozsah, prenesenú platnosť motívov a alegorickosť sa chápanie knihy vrství každým jej ďalším čítaním.

Zvláštnym zážitkom ho robí vynikajúci preklad Ladislava Šimona, ktorý do slovenčiny pred pätnástimi rokmi preložil výber z Canettiho aforizmov, záznamov a esejí pod názvom Tajomné srdce hodiniek. Slovenské vydanie Zaslepenia je štylistickou a lexikálnou finesou, oslavou jazyka, prácou, ktorej precíznosť by uznal azda aj sám Kien.

„Teraz sa cítim taký rozradostený, ako už roky nie. Budem kráčať ďalej po nastúpenej ceste. Náš príspevok k zmierneniu všeobecnej biedy je malý, ale musí sa vykonať. Ak si každý povie – sám som príliš slabý, tak sa nič nestane a núdza nás bude zožierať ďalej,“ (s. 176) vyznáva sa Kien pri záchrane kníh v záložni, pričom však tieto slová presahujú jeho osobu aj literárnu situáciu.

Prekonávanie slepoty ako nevedomosti má človeku pomôcť porozumieť, ako sa vo svete primeranejšie zariadiť; priúzka špecializácia otvára oči do hĺbky paralelne s tým, ako zaslepuje periférne videnie.

S akou priliehavou iróniou môžeme poňať slová rozprávača, ktorými sa k nám obracia spred desaťročí do našej prítomnosti, keď si zorné pole poznania dokážeme poskladať, ako sa nám hodí: „Treba len ísť slepo svojím životom. Čo vidíme zo strašnej biedy, ktorá nás obklopuje?“ (s. 173)

 

 

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, je poslucháčom slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Podieľa sa na výskume marxistickej literárnej vedy.

 

 

 

                                     

Elias Canetti (1905 – 1994)

Foto: wikipedia / Dutch National Archives