Pýtali sa ma až hen z  Viedne, či by som neprišiel, že poetky a poeti na Štefanspľaci budú verejne, naživo písať básne. Okoloidúci sa zastavia, nadhodia tému alebo motív či pár slov, a oni napíšu. Tak ako pouliční maliari namaľujú a muzikanti zahrajú. Stačí im do dvadsať minút, a básničky budú hotové. Ako živé. Rukou podpísané. Originály. Unikáty, ktoré si šťastlivci smú vziať domov. Jarmočné, turnajové básničky na želanie. Na počkanie.

Nevdojak som si spomenul na presné slová Wisłavy Szymborskej: „Keď píšem, mám pocit, akoby ktosi neviditeľný stál za mnou a zvíjal sa od smiechu. Ten neviditeľný pre mňa znamená, že človek nesmie voliť veľké slová. Časom z  písania vystúpi dáka vec, o ktorej píše s najväčšou vážnosťou, no i tú treba povedať obyčajne.“

Hovoríme čoraz hlasnejšie, píšeme čoraz rýchlejšie. V  pochabej nádeji na početnejšie publikum, na dlhotrvajúcu ozvenu ich zhíknutia, zmĺknutia, ohromenia. Ešteže je tu i Nádej od Güntera Eicha: „Viem o jednom / čo ma číta v Solúni / a ešte v Bad Nauheime / to už sú dvaja.“