Vyhľadávanie
 |
 |
 |
Dejinami slovenskej literatúry po roku 1945 a programom Čo nové v literárnej Bratislave? sa Literárne informačné centrum prezentovalo na XII. jarnom knižnom veľtrhu v Budapešti. Obe prezentácie sa stretli s veľkým záujmom najmä odborného maďarského publika.
Naša tohtoročná účasť na knižnom veľtrhu sa začala už v predvečer jeho otvorenia – 20. apríla 2005 sa vedenie LIC zúčastnilo na slávnostnej recepcii na Veľvyslanectve SR v Maďarskej republike. Riaditeľ LIC Alexander Halvoník na nej odovzdal do fondov Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice v Budapešti kolekciu kníh 12 slovenských autorov, ktoré vyšli v ostatných rokoch s podporou komisie SLOLIA v maďarčine (ide o diela popredných autorov: R. Slobodu, V. Šikulu, J. Johanidesa, P. Karvaša, J. Puškáša, P. Vilikovského, A. Baláža, J. Juráňovej a ďalších). Zároveň veľvyslancovi Jurajovi Migašovi daroval diela Dejiny slovenskej literatúry III. a V tenkej koži básnika – zborník príspevkov k storočnici básnika Laca Novomeského. Ťažiskom stretnutia na Veľvyslanectve SR bolo predstavenie vydavateľstva Kalligram a jeho knižnej produkcie; jeho diela vydané v maďarčine a slovenčine sa takisto dostanú do fondov spomenutej knižnice. Činnosť vydavateľstva Kalligram predstavil jeho riaditeľ László Szigeti a účastníci podujatia si tieto knihy, rovnako ako aj knihy vydané s podporou LIC, mohli prezrieť na výstave v osobitnom salóniku. Slávnostný charakter podujatia na veľvyslanectve potvrdili svojou prítomnosťou nielen ministri kultúry SR a MR, páni Rudolf Chmel a András Bokózi, ale aj „neplánovaná“ účasť bývalého prezidenta a dodnes mimoriadne uznávanej (ba až uctievanej) osobnosti maďarského verejného a kultúrneho života Arpáda Gőnca. Ten v krátkom improvizovanom príhovore ocenil rozvoj slovensko-maďarských kultúrnych a zvlášť literárnych kontaktov po roku 1989 a vyzdvihol podiel Rudolfa Chmela na ich budovaní nielen na začiatku 90. rokov, keď R. Chmel pôsobil v Budapešti ako veľvyslanec ČSFR, ale aj v predchádzajúcich desaťročiach. V rámci predstavenia produkcie vydavateľstva Kalligram vystúpil s krátkym príhovorom aj spisovateľ Pavol Vilikovský. Jeho román Posledný kôň Pompejí bol v maďarskom preklade k dispozícii účastníkom prezentácie – boli medzi nimi mnohí známi maďarskí literáti, okrem iného jeden z najuznávanejších súčasných autorov Péter Esterházy.
Ťažiskovou akciou nášho sprievodného programu na knižnom veľtrhu bolo diskusné popoludnie o knihe Dejiny slovenskej literatúry III, ktoré sa uskutočnilo
22. apríla 2005 o 14. hodine v priestoroch Lehárovej siene I. za účasti vedúceho autorského kolektívu a tvorcu kľúčových častí diela profesora Viliama Marčoka. Tento komorný priestor bol vhodným prostredím na predstavenie diela, ktoré moderátor odpoludnia, prekladateľ z maďarskej literatúry a v súčasnosti pedagóg na Katolíckej univerzite Petra Pazmána v Piliscsabe Karol Wlachovský označil za „prvé stredoeurópske dejiny literatúry“ po politických zmenách v tomto geografickom a kultúrnom priestore po roku 1989. Geografické a politické súvislosti diela, jeho „neuzavretosť“ len do národného rámca ocenil vo svojom vystúpení aj doc. Csaba Gy. Kiss z budapeštianskej univerzity, v súčasnosti pôsobiaci na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Svoje podnetné a veľmi zasvätené vystúpenie začal „nostalgickou“ spomienkou na svoje pobyty na Slovensku v šesťdesiatych rokoch, stretnutia s autormi ako V. Šikula či S. Štepka a svojím profesionálnym záujmom o slovenskú literatúru. Potom hovoril o troch základných prístupoch autora k dielu, viacvrstvovému pohľadu na toto obdobie dejín slovenskej literatúry; ocenil zahrnutie exilovej a krajanskej literatúry (v maďarskej literárnovednej terminológii používajú výraz „literatúra za hranicami“). Za podnetnú považuje možnosť porovnať periodizáciu dejín obdobia socializmu, tak ako sa s ňou vyrovnal vo svojich dejinách V. Marčok a ako sa s ňou budú vyrovnávať autori v Maďarsku, prípadne v iných postkomunistických krajinách. Kým v úvode svojho vystúpenia Csaba Gy. Kiss uviedol, že „dejiny literatúry nemožno napísať, ale treba ich napísať“, na záver tento výrok doplnil konštatovaním, že Marčokovo dielo je potvrdením, že dejiny literatúry treba písať – už len preto, aby sa študenti mali z čoho učiť, a navyše tieto dejiny sú „prijateľným východiskovým obrazom slovenskej povojnovej literatúry“. Po doc. Kisssovi hovorila o Dejinách slovenskej literatúry III Dr. Magdolna Balogh z Maďarskej akadémie vied. Hovorila, aké náročné je už samo zhromaždenie rozsiahleho a stále „živého“ materiálu k tomuto obdobiu, koľko často protichodných teoretických východísk a koncepcií sa ponúka pri ich písaní; ocenila preto, že V. Marčok sa zriekol rôznych teoretických konštrukcií a zvolil „reštitučno-rekonštrukčný“ princíp ich písania, metódu „vrátenia vecí na ich pôvodné miesto“, našiel priestor v dejinách aj pre nefabulárnu literatúru, zahrnul do nich aj líniu existencializmu a neoficiálnych prúdov v „socialistickej“ literatúre. Za zaujímavý a podnetný označila Dr. Balogh aj zahrnutie literatúry 90. rokov do tejto práce. V podnetných vystúpeniach o publikácii pokračoval aj doc. Peter Káša z Prešovskej univerzity, ktorý v súčasnosti takisto prednáša na Katolíckej univerzite Petra Pazmána v Piliscsabe. Ocenil kulturologický aspekt diela, uvažovanie v kontexte susedných literatúr, aj skutočnosť, že V. Marčok do nich zahrnul aj pohľad na dielo po maďarsky píšucich spisovateľov (L. Grendela či P. Závadu). Tieto dejiny považuje aj za dobrý učebný text pre študentov slovenskej literatúry a slovakistiky. V reakcii na podnetné vystúpenia literárnych vedcov doc. Kissa, Dr. Balogh a doc. Kášu uviedol V. Marčok, že jeho prístup k takto ponímaným dejinám slovenskej literatúry po roku 1945 sa začal rodiť už v 70. rokoch, v čase, keď bol vylúčený z pedagogického a vedeckého života, a keď sa v bratislavských kaviarňach stretával so „spriaznenými dušami“, medzi ktoré zahrnul aj Lajosa Grendela (prítomného na tomto diskusnom popoludní), keď sa uňho rodil „neoficiálny“ pohľad na literatúru a autorov, ktorí sa do oficiálneho, zideologizovaného pohľadu na slovenskú literatúru nedostali. Diskusné popoludnie, prebiehajúce v zaplnenej sále, potom ešte pokračovalo priateľskými diskusiami v našom knižnom stánku. Aj tieto rozhovory potvrdili, že Dejiny slovenskej literatúry III vzbudili skutočný záujem maďarskej odbornej a literárnej verejnosti a stanú sa súčasťou pedagogického procesu na univerzitách v Budapešti a Piliscsabe.
V nedeľu 24. apríla o 13.00 hod. sa v Lehárovej sieni III. uskutočnila ďalšia sprievodná akcia LIC na budapeštianskom veľtrhu. Pod názvom Čo nové v literárnej Bratislave? tu riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Milan Resutík a vedúca zahraničného oddelenia LIC Miroslava Vallová predstavili slovenských autorov Janu Juráňovú a prof. J. Nováka a vydavateľov Ľubu Hajkovú a Dalimíra Hajka. Prozaička Jana Juráňová hovorila o svojej knihe Utrpenie starého kocúra, jemnej paródii na bratislavský umelecký život, ktorá práve vyšla aj v maďarskom preklade Eriky Horváth vo vydavateľstve AB-ART, Balász F. Attila pod názvom A vén kandúr szenvedelmei. Dielo prof. Nováka, zakladateľa slovenskej heradliky (spoluautorom je Dr. Peter Vítek), z knižnej dielne Hajko a Hajková vyšlo pod názvom Lexikón erbov šľachty na Slovensku II. a má podtitul Liptovská stolica. Podľa vydavateľov je ich vydavateľský projekt splácaním morálneho dlhu historickej vedy histórii šľachty na Slovensku, ktorá pre nepriaznivé kultúrnopolitické podmienky vývoja nášho národa v minulosti má oproti susedným historiografiám, zvlášť maďarskej, značný časový sklz. Prof. Novák uviedol, že pri písaní tohto diela vychádzali zo zaujímavého, no nedokončeného diela Ľudovíta Matiašovského, ale brali do úvahy aj výsledky najnovších bádaní v tomto smere. Dielo Lexikón erbov, príťažlivé aj po grafickej stránke (zásluhou najlepšieho heraldického výtvarníka na Slovensku Ladislava Čisárika), sa na Slovensku teší značnej čitateľskej pozornosti. Jeho predstavenie na veľtrhu dokázalo aj v to skoré nedeľné popoludnie zaplniť Lehárovu sieň početným a vnímavým publikom.
Tohtoročný knižný veľtrh v Budapešti (po minuloročnej „prieskumnej“ účasti) potvrdil, že slovenská literatúra má v aj v Maďarsku svoje publikum a je o ňu aj značný odborný záujem. Táto povzbudzujúca skúsenosť nás motivuje pokračovať aj v budúcnosti v jej prezentáciách, a to nielen na knižnom veľtrhu a raz do roka. Preto sa už v jeseni chceme podieľať na literárnych programoch v rámci pripravovaných Dní slovenskej kultúry v Maďarskej republike.
