Vyhľadávanie
Mgr. Juraj Búry (1991) vyštudoval odbor estetika v Ústave umeleckej a literárnej komunikácie na UKF v Nitre, kde v súčasnosti pôsobí ako doktorand. Jeho hlavným zameraním je popkultúra, jej fungovanie, žánre a ich patológia. Donekonečna dokáže rozmýšľať nad výstavbou dokonalého príbehu, nad žánrovými pravidlami a nad monomýtom. Jeho záujem o fantastiku nie je len odborný, ale i civilný. Nie je teda len pozorovateľom, ale aj aktívnym členom slovenskej fantastickej komunity. Či už ako čitateľ, autor, recenzent alebo kamarát. Momentálne je aj členom poroty literárnej súťaže Martinus Cena Fantázie.
A čo slovenská fantastika? Ako je na tom? Je živá, aktívna a pestrá. Zdá sa však, že kvantita prevažuje nad kvantitou. Minulý rok to vyzeralo, že slovenská fantasy si žije vlastným životom, sama pre seba. Tento rok to pôsobí podobne. Vlani dominovali zabehnutí autori známi vo fanúšikovských kruhoch. Tento rok dominujú autori, ktorí síce stabilne píšu, ale nachádzajú sa „mimo“ fandomu. Na tom nie je nič zlé, naopak, ide o vítané ozvláštnenie. Vypovedá to o tom, že vydavateľstvá na Slovensku sa neboja vydávať žánrovú literatúru i pre širšie vrstvy čitateľov. Neboja sa experimentovať, čo sa nakoniec ukáže aj pri jednotlivých tituloch, ktoré budeme spomínať.
Ani známi autori však nelenili. Tohtoročný výber je teda bohatý na nové mená, ktoré si k fantastike zabehli oddýchnuť od svojich tradičných žánrov, vydavateľské experimenty, ale aj na pomerne rozsiahly počet malých vydaní i nepodarkov.
Úvahy o stave slovenskej fantastiky si však nechajme na neskôr a pozrime sa, čo nám rok 2017 priniesol. Najskôr si však pripomeňme, že domácej fantastiky vychádza viac, ako by sa mohlo zdať, a je veľmi náročné sa dostať ku každej knihe alebo ju podrobne prečítať. Ak sme teda na nejaký titul zabudli, ospravedlňujeme sa. Napriek tomu je tento prehľad obšírny a pestrý.
Hrdinovia s mečmi
Začneme fantasy, tou, v ktorej lietajú draky a máva sa mečmi. V nej, ako inak, dominuje i naďalej Ďuro Červenák. Vo vydavateľstve Artis Omnis mu v roku 2017 vyšli dve knihy – Oceľové žezlo: Bohatier (Kniha prvá) a Dračia cárovná: Bohatier (Kniha druhá). Červenák sa pri písaní inšpiroval Ruskými bylinami. Hlavným hrdinom ságy je Iľja Muromec. Bohatier pôvodne vyšiel v češtine približne pred desiatimi rokmi, toto je jeho prvé slovenské vydanie. Fanúšikovia Červenáka sa tak môžu tešiť na návrat k jeho ranej tvorbe. V nej prevládali práve klasické fantastické motívy a epické bojové scény. Ide však o ešte nevypísaného Červenáka, ktorý opakuje jeden vzorec rozprávania. Obe knihy Bohatiera majú svoje silné momenty, ale často pôsobia epizodicky a repetitívne. Červenák to však dorovnáva pestrým jazykom a atraktívnym prostredím. Koniec-koncov, na to sme uňho zvyknutí.
Artis Omnis vlani vydalo aj Venile. Autorkou knihy je mladučká Valentína Sedileková. Ide o jej prvotinu a takisto prvý diel zamýšľanej trilógie s názvom Pokrvní. Dej sa odohráva na vzdialenej magickej planéte Venile, kde prebieha tradičný súboj dobra so zlom. Na túto planétu sa dostane štrnásťročná Kathrine. Jej osudom je vládnuť silám dobra, mladá dievčina však nie je na túto úlohu pripravená, a tak sa najskôr musí naučiť, čo pod také vládnutie spadá. A pravidlá sveta.
Venile je ambiciózna kniha a Sedileková má obrovský potenciál. Sama však lavíruje medzi snahou neskĺznuť do absolútneho klišé a zároveň podať tradičný fantasy príbeh s presahom. Chce osloviť mladších čitateľov, ale vyhovieť aj tým starším. Pokúša sa o presahy k politike a do príbehu vkladá vlastný idealistický obraz sveta. V tom, našťastie, vie nájsť mieru, ale jej svet napriek snahe o realistickosť pôsobí plocho a jej kniha má mierne naivný nádych – žiadaný efekt je teda opačný. Autorka si na svoje plecia nabrala viac ako zvládla, ustála to ale so cťou.
Jej kniha možno nie je dokonalá, ale má čo ponúknuť, a tak sme na pripravované pokračovanie zvedaví. Sedileková pristupuje totiž k písaniu zodpovedne a priestor na rozvoj tu je, už len stačí odhadnúť mieru použitých „ingrediencií“. Pri jej prvotine to úplne nevyšlo, no i tak v porovnaní s inými patrí medzi tých lepších.
Ani vydavateľstvo Hydra nezaháľalo. Na trh prinieslo štyri tituly, z ktorých hneď dva patria do žánru mestskej fantastiky. Prvým z nich sú Príšery z prímestskej štvrte od Kataríny Soyky.
Kniha je o mladej blondíne Kláre – so všetkým čo k tomu patrí, vrátane vysokých topánok a ružového oblečenia. Nedávno doštudovala, ovláda staré jazyky a kúpila dom na okraji Bratislavy. Za susedov má vlkolakov, čarodejnice a upírov, pričom sama sa rozpráva s duchmi.
Za touto knihou stojí zaujímavý autorský koncept, ktorý sa však vo výsledku javí ako problematický. Soyka sa pokúša prerozprávať príbeh ženskej hrdinky – takej, ktorá spĺňa archetyp „dámy v ohrození“ alebo zajatej princeznej. Hrdinky, ktorá síce má schopnosti, ale v zásade je pasívna a udalosťami sa nechá unášať. Nehýbe nimi. Z každého jej problému ju vyslobodí niekto iný, najčastejšie jej vyvolený. Tento koncept sa opakuje pri každej nebezpečnejšej situácii, čím kniha razantne stráca na napätí. Čitateľ cíti, že kdesi na pozadí dianie graduje, ale vyvrcholenia a ani premeny hrdinky sa nedočká, a tak záver vyznieva do prázdna.
Práve to je zásadný problém. Keďže hrdinka nepodstupuje premenu, hoci okolnosti ju k tomu vyzývajú, nedostaneme príbeh v pravom slova zmysle. Hrdina, v tomto prípade Klára, nenazbiera nové skúsenosti a jej prežité dobrodružstvá ju nepoučia a nepoznačia. Záver je potom len ukončením rozprávania, na ktoré sa dá kedykoľvek nadviazať. Kniha teda nemá skutočný príbeh, je len sériou epizód, pri ktorých vieme, ako dopadnú, lebo archetyp musí byť zachovaný.
Na tomto kúsku je najviac vidieť rozdiel medzi príbehom a rozprávaním – Príšery sú to druhé. Obsahujú až tri rôzne zápletky, napätie nakoniec generuje len jedna – či sa Klára dá dokopy so svojím „princom“. Takže pod maskou fantastiky dostávame romantiku. Čo v rámci širšieho kontextu Soykinej tvorby nie je prekvapením.
V romantickej zápletke však neexistuje prekážka, ktorá by milencov mohla rozdeliť, takže je to skôr akési čakanie na nevyhnutné. Romantický a fantastický element sú v tomto prípade v texte v rovnovážnom vzťahu – oba zaberajú rovnaké množstvo deja – a tak kniha nakoniec vyznieva nezaujímavo. Na romantický príbeh je tam priveľa vaty a diania okolo. Pre fantastický príbeh nám zase chýba poriadna hrdinka. Autorský koncept tak nakoniec podrazil knihe nohy.
Na druhej strane tu máme Prehnité mesto od Lenony Štiblaríkovej (Hydra). Rozhodne ide o vyzretejší text. Obsahuje tri dlhšie poviedky odohrávajúce sa v blízkej budúcnosti a v Bratislave, ktorá je skrz-naskrz prehnitá. Štiblaríková sa nebojí, je explicitná a krvavá. Prehnité mesto má nádych drsnej školy, len škoda, že jednotlivé príbehy sú trochu obohrané, no i tak jazyk a štylistika knihy čitateľa pohltia. Problémom je samotný fantastický element. Čarodejnice, upíri a démoni sú dobrý koncept. Svoje problémy však hrdinovia vyriešia vždy pomocou hrubej sily a strelných zbraní, fantastické ozvláštnenie nemá na dej žiadny vplyv a nič by sa nezmenilo, keby tam nebolo. Takto to pôsobí, že ho tam Štiblaríková zakomponovala skôr zo zvyku. Kniha má nadôvažok peknú obálku, ale vnútorná redakčná úprava je slabá.
Vydavateľstvo Hydra teda zaexperimentovalo, ale nedotiahlo svoje pokusy do konca, čo sa odrazilo na kvalite kníh. Ich celkové vyznenie je v oboch prípadoch rozpačité.
Zaujímavý autorský koncept nájdeme aj v knihe Chymeros – Stopy vedú do temnoty 1 (TRIO Publishing). Autorom je Daniel Hevier, ktorý sa takto pokúša naštartovať vlastnú fantastickú ságu určenú mladším čitateľom. V rámci kompozície si však určil pevný počet strán i kapitol. Tento rozsah vypĺňa niečím, čo má blízko k prúdu vedomia. Ide o elektrizujúcu kombináciu nespútanej autorskej tvorivosti a prísneho spisovateľského remesla. Výsledkom je hravá kniha plná rozmanitých vrstiev. V prvom rade ide o akčný román pre tínedžerov, iniciačný príbeh a zároveň intertextuálnu hru, ktorá odkazuje na u nás menej využívané druhy fantastiky – new weird či literatúru nonsensu. Atmosférou má Chymeros blízko k Alici v krajine zázrakov. Okrem samostatného príbehu sa usiluje byť aj prvou časťou rozsiahlejšieho celku. V ďalších plánoch teda kniha musí predstaviť hlavných hrdinov, svet a jeho pravidlá i obšírnejšiu zápletku. Hevier je majster pera, a tak všetky tieto ciele spĺňa na jednotku. Ak by sme titulu Chymeros chceli niečo vytknúť, tak je to tempo. To pre kompozičný postup skáče – kniha je miestami uponáhľaná a zmätočná, inokedy pomalá bez ohľadu na naliehavosť diania. Samotnú atmosféru to občas narúša, ale inak ide o solídny základ pre neskoršiu sériu. Zároveň je to najzaujímavejšia kniha, aká sa v minulom roku v domácej fantastike objavila.
Mladším čitateľom je určená aj knižočka Ako sa netopier Badly stal letovým dispečerom autorky Mary Roe. Ten pôvodne vyšiel v roku 2016 ako e-book, vlani sa ho však ujalo vydavateľstvo Elist. Ide o nové, mladé vydavateľstvo zamerané na domácu tvorbu, ktoré sa ešte trochu hľadá. Ich ponuka pripomína skôr ponuku distribútora samovydaní, to je ale iba zdanie. Netopier Badly hraničí s rozprávkou. Ide o hravú, jednoducho napísanú knihu plnú jemného humoru, ktorú zvládnete deťom prečítať za jeden večer.
Elist však nemá v ponuke len fantastiku pre najmladších. V jeho ponuke nájdeme aj prvý diel trilógie Temní anjeli. Posolstvo od Emily D. Beňovej. Kniha je pomerne rozsiahla, má okolo päťsto strán. Napísaná je však jednoduchým, skoro až stredoškolským štýlom, v ktorom sa slová či frázy často opakujú. Celá kniha je repetitívna. Nadôvažok je neoriginálna, funguje iba ako ďalšia variácia na Súmrak Stephenie Meyerovej.
Je dobré, že tu vzniká ženská fantastika, v ktorej romantika hrá prím a fantasy elementy slúžia ako metafory ľudských vlastností. Je dobré, že ženy všetkých vekov majú svoju literatúru, ktorá zachytáva a reprezentuje ich fantázie. Sexi a žiadané ženské hrdinky slúžia pre nežné pohlavie rovnakému účelu ako svalnatí a akční bojovníci u mužov. Bolo by však lepšie, keby si slovenské autorky našli vlastné témy a snažili sa ženské fantázie prezentovať kreatívne a na úrovni. Keby to neostalo len pri čítaní, kde jednoduchosť a dej dostávajú prednosť pred štylistikou a príbehom. Treba dodať, že tento problém sa nevzťahuje iba na ženskú literatúru. Scénickosť a efektnosť na úkor logiky a koherencie rozprávania tvorí problém väčšiny kníh tohto výberu.
Na trhu sa objavilo aj pokračovanie Legendy o Braslavovi od Ivany Jungovej. Druhý diel jej trilógie má podnázov Za hlasom krahulca (Vydavateľstvo Slovart). Jungová sa tak vracia do jej naivného zobrazenia slovanského sveta, k jej trom hrdinom – Rodanovi, Bojanovi a Žiarovítovi. Tí putujú stredovekým svetom, aby našli bojovníka Braslava.
Jungová svoj koncept nezmenila. Nemala na to dôvod, jej publiku jej prístup vyhovuje. Kniha je tak plná nádherných, ale statických opisov, disneyovského zjednodušovania a epizodických dobrodružstiev. Môžeme namietať, že príbehy sú ploché, ale okruhu autorkiných čitateľov očividne vyhovujú.
Ivanou Jungovou uzavrieme rozsiahly celok žánru fantasy. Pred nami sú však ešte tri ďalšie celky a v zozname našich kníh sme len v polovici.
Hrdinovia budúcnosti
Slováci sa neobracajú len k minulosti a legendám. Máme i svoje vlastné vízie budúcnosti. V žánri sci-fi sa toho urodilo menej, dokonca to pôsobí aj trochu monotematicky. Jednou z obľúbených tém je nespavosť. Tou druhou neradostná budúcnosť.
S týmito témami sa stretneme i v románe Na rozhraní dvoch svetov (Elist). Autorom je Michal Škombár. Na Škombárovi je najzaujímavejší jeho osobný príbeh – je odkázaný na dýchacie prístroje. Svalstvo mu vypovedalo službu, no to ho nezastavilo v písaní. Od svojej prvotiny sa viditeľne zlepšil. Aj keď kus práce má ešte pred sebou. Jeho svety – a nie je to inak ani v jeho poslednej knihe – trpia plochosťou. Postavy sú prísne morálne zarámcované. Škombárove knihy sú alegorické, sú dlhšími podobenstvami. Logika i správanie jeho hrdinov je tomu podriadená. Nie je to problém sám osebe, len v momente, keď pochopíte symboliku, viete pointu, čo sa ľahko stane skôr, ako autor zamýšľal. Symbolika je ďalšie slovo, ktoré by sme si so Škombárovým štýlom mohli spájať. Vyžíva sa v explicitných alebo implicitných metaforách a symboloch na všetkých úrovniach textu, preťažuje ho tým a na úkor iných detailov. Je to autor s vlastnou víziou i štýlom. Už mu dopriať len zručného editora, aby sa dotiahli postavy, štylistika, naučiť ho väčšej plastickosti svetov a motivácii, a budeme tu mať spisovateľa, ktorý možno nesadne každému, ale bude mať vlastný hlas.
Nespavosti, respektíve jej opaku, sa venuje aj Hypersomnia. Ide o druhý diel young adult trilógie Insomnia od Vladimíry Šebovej, ktorú uviedlo vydavateľstvo Citadella. Prvý diel vyvolal rozporuplné pocity nedostatočnou editorskou úpravou. Svojich fanúšikov si však našiel, najmä pre nezvyčajný nápad. Druhý diel je na tom v podstate rovnako.
O čosi horšie, nielen jazykovo, ale aj na poli správania sa charakterov či logiky príbehu, je na tom nevydarený Ostrov 2289, ktorý samonákladom vydal autor s pseudonymom Brandon McYntire. Ide o vyslovene zlý text, kde sa kombinuje paranoický triler s dystopiou. Celé to však vyznieva ako školácka práca. Navyše ide o voľné pokračovanie knihy od rovnakého autora V meste LOIST (vlastným nákladom 2016). Ak ste ju predtým nečítali, budete v Ostrove stratení – ale je dosť možné, že to budete aj tak. Práce McYntira sú dokonalým príkladom zlých, odfláknutých a nedotiahnutých samovydaní. Dokonalou ukážkou toho, prečo aj náš malý trh potrebuje profesionálne vydavateľstvá.
Do žánrových vôd sci-fi prispela aj Hydra. Vo vydavateľstve vyšla knižka Potomkovia bohov od Vity Jamborovej. Táto autorka píše prevažne romantické príbehy pre násťročné čitateľky, doma je však skôr v kriminálnom prostredí, čo sa na tejto knihe aj odrazilo.
Hlavní hrdinovia sú síce potomkovia mimozemšťanov a text obsahuje klasické sci-fi rekvizity, ale ich fungovanie, popisy i použitie v deji pripomína mágiu. Nehovoriac o tom, že Potomkovia bohov trpia všetkými neduhmi zlej young adult literatúry – od umelo vytvoreného vzťahu, cez príliš dokonalú hlavnú hrdinku až po otrepané klišé. Nefunguje to ani ako romantický príbeh – vzťah hlavných postáv je neuveriteľný a veľmi plochý. Knihe navyše chýba uzavretie, preto pôsobí ako začiatok série, ktorej pokračovania sa asi nedočkáme.
Sci-fi často slúži ako myšlienkový experiment – autori sa radi hrajú s možnosťami nielen vo vedecko-technickej oblasti, ale s možnosťami spoločnosti ako takej. Antiutópie, dystopie, alternatívne dejiny – to všetko sú okrajové žánre sci-fi. Veľmi provokatívne žánre, často čitateľsky nevďačné.
Tak pôsobí i Antihrdina (Artforum) od Alexandry Salmely. Tento román zaujal predovšetkým mimo žánrových kruhov. Ide o cynický popis (anti)utopického sveta, postaveného na našich súčasných predstavách o extrémoch. V hlavnej úlohe „sloboda“. Antihrdina je však náročná kniha, uvažovanie o spoločnosti dostáva prednosť. Pre čitateľa sa tak môže stať až príliš intelektuálnou, príliš moralizátorskou, príliš nečitateľnou. O Antihrdinovi písali za uplynulý rok mnohí a ukázalo sa, že objektívne hodnotiť tento titul môže byť náročné. Bohatosť myšlienok je v knihe prítomná na úkor jej „dostupnosti“. Je to škoda, lebo takto si autorkine provokatívne idey nenájdu cestu k širším masám, hoci by sme im to priali. Hodnotiť Antihrdinu je teda otázka osobného vkusu. Ak čitateľ očakáva dobre napísaný príbeh, mal by hľadať inde.
Podobne depresívne, ale o niečo ústretovejšie (voči čitateľovi), pôsobí novela Michala Hvoreckého Trol (Marenčin PT). Autor v knihe opisuje temnú budúcnosť, v ktorej hybridná vojna nabrala nečakané rozmery a hlavný hrdina je v nej pešiakom. Snaha vytvoriť paralelu medzi fiktívnym svetom a súčasným stavom slovenských diskusných fór (nielen tých virtuálnych) je očividná. Hvorecký si tu rozohráva vlastný experiment. Kniha má teda podobné charakteristiky ako Antihrdina, je však útlejšia a jednoduchšia. No stále ide o intelektuálne čítanie pre náročnejších. Dej, dianie a zábavnosť je až na druhej koľaji.
Obe tieto knihy sledujú tradíciu Orwella či Bradburyho. O ich dystopických knihách málokedy uvažujeme ako o sci-fi, hoci sa do tohto žánru radia. Pri spomínaných slovenských tituloch to platí dvojnásobne. Žánrové zaradenie akoby sa k nim prilepilo nechtiac, ako vedľajší produkt témy, a tak je to i širšou verejnosťou vnímané. Nehovorí sa o nich ako o vedeckej fantastike, ale ako o artových spoločenských románoch, ktoré len zhodou okolností popisujú možné neradostné budúcnosti. Je to škoda, lebo by sa mohli stať príkladmi toho, čo slovenská čitateľská a niekedy aj odborná verejnosť nevníma – fantastika ako metafora, fantastika ako rozprávanie s presahom. Mohli by byť príkladmi inteligentne napísanej žánrovej literatúry. Takej, ktorá to žánrové vlastne nepotrebuje, ktorá stojí nad žánrom, ale nehanbí sa za svoje korene. Niečo také v uvažovaní o slovenskom sci-fi chýba (minimálne autorovi tohto textu). Odvaha priznať, že fantastika nie je len o dobrodružstvách a romantike. A snaha nájsť knihy či autorov, ktorí to môžu potvrdiť.
Metafora, symbolizmus a presah totiž k žánrovej literatúre patria, rovnako ako k umeleckej alebo tej umeleckejšej.
Touto úvahou uzavrieme sci-fi sekciu.
Hrdinovia v temnotách
Ako sa darilo slovenskému hororu? Čo sa týka kvantity, dobre. Priam výborne. Kvalitatívne je však na tom už horšie. Začneme ale z lepšieho konca.
Najviac pozornosti literárnej obce pritiahla zbierka Čierny zošit (Marenčin PT) od Richarda Pupalu. Poviedky knihy totiž obsahujú výrazný spoločenský presah. Až natoľko, že ten sám osebe je zaujímavejší než hororové fantastické ozvláštnenie. Alebo naopak – pre niekoho práve to fantastické môže byť zaujímavé a obrazy „bežného“ života zbytočne zaťažujúce. Tieto dve veci dokážu v pohode existovať bez seba, no Pupala ich spojil, čosi tým dokázal.
Horor bol vždy o presahu, metaforách. Klasické monštrá – upíri, vlkolaci, zombie a podobne sú len hyperbolizovanými temnými ľudskými vlastnosťami. Nekontrolovaná sexualita, dehumanizácia, sadizmus, šialenstvo... Horor vždy slúžil ako nástroj na to, ako sa vyrovnať s odvrátenou stranou ľudstva a existencie. Buď v ňom čelíme nášmu strachu, alebo si z neho uťahujeme.
Pupala túto metaforu urobil očividnou. Paradoxne, miesto pokrčeného ramena (veď ide o bežnú vec) to vyvolalo záujem. Samozrejme, mimo fanúšikov fantastiky, pre ktorých je podobný prístup bežný. Pupala akoby predstavil horor a jeho čaro širšej literárnej obci. Je už na nej, ako to prijme.
Medzi fanúšikmi fantastiky bol vlani headlinerom strašidelna Mark E. Pocha s jeho románom Kontakt (Hydra). Jeho Krajina kanibalov (Hydra 2016) bola príjemným osviežením domácich žánrových vôd, Kontakt bol preto nesmierne očakávaný.
Autor o ňom navyše hovoril ako o metafore na všetky druhy ľudských kontaktov. Kniha sa ukázala ako sklamanie, nie však medzi fanúšikmi. Želané emócie, želaný zážitok totiž vzbudzuje. Chyby však nájdeme, akonáhle nad ňou začneme premýšľať.
V Kontakte sa totiž nachádza len jeden druh kontaktu – zneužívanie. Hrdinovia sa navzájom zneužívajú na zábavu. Sú si zdrojom vtipov, alkoholu, drog a sexuálneho potešenia. Každý jeden z nich tým kryje nejaký osobný komplex. Bolo by zaujímavé sledovať, či hedonizmus dokáže tieto komplexy vyriešiť, a kam by sa postavy mohli posunúť, keby do toho nevkročili mimozemšťania a surovo ich nezavraždili. Samozrejme, pre zábavu. Ak toto autor považuje za obraz našich vzťahov, jeho spoločenský život musí byť dosť monotematický. Necháme však autora autorom.
Kontakt je síce zábavné čítanie, no po jeho odložení aj tak ostáva pachuť nudy. Jednotlivé scény sú bravúrne, odvážne a kreatívne, celkové vyznenie je však rozpačité. Kniha je pomerne krátka, no nesmierne dlho sa rozbieha. Samotný horor sa dostaví až v závere, aj to len na okamih. Vtipy sa opakujú a celkový príbeh knihy trpí nelogickosťami a neoriginalitou. Jednotlivé scény sú prepojené dosť surovo, bez hlbšieho zmyslu. Kontakt je teda len plejádou zabehaných klišé, ktoré sú síce svižne napísané, ale dokopy nič netvoria. Všetko (od logiky cez správanie postáv) je podriadené efektnosti a snahe šokovať. Kniha sa tak vo vedomí čitateľa rozpadne iba na jednotlivé scény, pričom na mnohé zabudne. Dojem to urobí, ale hovoriť o nej ako o „vydarenej“ by nebolo vhodné.
Nepodarene pôsobí aj titul Krik nevinných (Marenčin PT) od Romana Kulicha. Aj on je skúsený hororový autor, táto kniha mu však nevyšla. Jeho najväčšou slabinou v tomto prípade nie je dej (ten má premyslený a vygradovaný), ale jazyk. Kulich vo svojej snahe pôsobiť novo, sviežo a originálne rezignuje na tradičné slovné spojenia či prirovnania a vytvára si vlastné, často kostrbaté. Jazyk postáv tiež nesedí s ich charakteristikami a text je preplnený prídavnými menami či nevhodne zvolenými prirovnaniami. Autor sám narušil atmosféru vlastnej knihy a vytvoril text, ktorý je takmer nečitateľný. Keď sa však premôžete a prehliadnete kostrbatú štylistiku, nájdete dej, ktorý nie je síce originálny, ale pekne vygraduje a nikde neviazne.
Potom tu máme aj zbierku V zajatí strachu (Marenčin PT), ktorá je zostavená z príspevkov ženských autoriek prevažne romantických a kriminálnych príbehov. Na zbierke je to vidieť, jednotlivé poviedky sa výrazne líšia kvalitou i prístupom k žánru. Mnohým autorkám horor nesadol. Ako spisovateľský experiment je teda zbierka dobrým nápadom, čitateľ hororu v nej však, až na jednu poviedku (Dom hrôzy od Kristíny Ježovičovej a Michaely Mihokovej) nenájde nič, čo by ho zaujalo. Samotná zbierka v konečnom dôsledku pôsobí pomerne slabo a príliš tradične.
Horor uzavrieme prvotinou Margaret Raven (Vydavateľstvo Magna) od Barbory Šedíkovej. Ide o temný detektívny príbeh točiaci sa okolo vraždy mladej Raven. Prečo je v horore? Skôr než atmosférou sem patrí látkou – ide o duchársky príbeh. Na knihe je však vidieť, že Šedíková je mladá, začínajúca autorka. Text trpí všetkými nedostatkami neskúsenej spisovateľky.
Hrdinovia rôznych žánrov
Náš text uzavrieme sekciou, v ktorej sa ocitli dve poviedkové zbierky. Prvá je česko- slovenská Žena s drakem (Nakladatelství Fortna). Ide o tretí diel série kníh, ktoré sa usilujú dokázať, že aj ženy píšu dobrú fantastiku. Autor tohto textu pochybuje, že je niečo také potrebné dokazovať. Kniha tomu dokonca robí akúsi medvediu službu. V snahe dať čo najväčší priestor autorkám sa v nej vyskytujú aj slabšie kusy. Zbierka je tak kvalitatívne nevyvážená, ponúka však pekný prierez česko-slovenskou tvorbou.
Ak vás zaujíma len slovenská fantastická tvorba, reprezentatívnym prierezom je antológia Fantázia 2017. Ide o zbierku finálových poviedok zo súťaže Martinus Cena Fantázie. Poviedky prešli dôkladným sitom a naozaj sa do knihy dostali iba tie najlepšie. Slabší je len jeden kúsok, všetky ostatné disponujú silnou autorskou koncepciou alebo zaujímavým príbehom či poňatím tradičných rekvizít jednotlivých fantastických žánrov. Fantáziu 2017 môžeme len vrelo odporučiť.
Aký bol teda rok 2017 v slovenskej fantastike? Pestrý. Odvážny. Experimentálny. Ukázal však, čím väčšina autorov trpí najviac – problémom skomponovať obšírnejší príbeh. Mnohí autori vedia napísať dobré scény, popísať zaujímavé myšlienky, ale udržať pevne v rukách rozsiahlejší text bez zaváhania im robí problémy. Preto sú najsilnejší už vypísaní autori ako napríklad Hevier alebo poviedkári. No na nedostatok titulov či žánrovej pestrosti sa nemôžeme sťažovať. Fanúšikovia si v tomto výbere tú svoju knihu určite nájdu. Dokonca nie jednu. A rok 2018 zatiaľ vyzerá tiež zaujímavo.
Juraj Búry
