Vyhľadávanie
Slovenské knihy z Prahy
Za malý pramienok literárnej slovenčiny v Česku možno považovať knihy, vydané v Prahe v Slovensko-českom klube a v Slovenskom literárnom klube v ČR.
Ich autormi sú prozaici, básnici, esejisti, fejtonisti a kultúrne osobnosti, ktoré zväčša trvale žijú v Českej republike, ale jazykom ich umeleckého vyjadrenia zostala slovenčina. Popri stále narastajúcej absencii autorov súčasnej slovenskej literatúry na českom knižnom trhu (vrátane českých prekladov ich diel) si tento fakt zaslúži našu pozornosť – i uznanie ich vydavateľom.
Uvediem aspoň tituly kníh z ostatných rokov: N. Vokušová – V. Skalský Slovensko-české osudy. (100+1 osobnosť českej spoločnosti zo Slovenska), E. Charous Pražské inšpirácie slovenských spisovateľov, V. Čársky Nahliadnutie dejinám pod sukne, J. Rakytka Mladosť ako sen, Čítanka modernej slovenskej literatúry pre stredné školy. Zároveň pripomeniem, že najzaujímavejšie z nich Literárne informačné centrum v spolupráci so Slovensko-českým klubom pravidelne predstavuje českému publiku v Prahe v rámci Medzinárodného knižného veľtrhu Svět knihy. A literárna slovenčina je prítomná aj v každom čísle mesačníka Slovenské dotyky, v podobe štvorstranovej prílohy pod názvom Literárne dotyky.
Medzi najnovšími knižnými prírastkami, ktoré nám začiatkom tohto roka prišli z Prahy, je kniha fejtónov Nade Vokušovej Bez sukne a bez pasu alebo Ako rozbiť dúhu (s ilustráciami Mariána Vaneka) a kniha esejí a rozhovorov Vladimíra Skalského Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra (s umeleckými fotografiami Petra Župníka) – obaja autori sú zhodou okolností redaktormi mesačníka Slovenské dotyky, obaja sú aj vedúcimi osobnosťami Slovensko-českého klubu a zároveň aj iniciátormi, a zväčša realizátormi jeho knižnej edície.
Vokušovej knižka fejtónov, hoci ich jazykom je slovenčina, mi svojím vtipom, výberom tém aj jemnou hrou s humornými polohami jazyka pripomenula známe „sloupky“ Karla Čapka. Zároveň som si uvedomil, že žáner fejtónu, ktorý mal ešte v šesťdesiatych rokoch „domovské právo“ vo všetkých slovenských novinách, sa v poslednom desaťročí z ich stránok takmer vytratil. Popritom Vokušovej fejtóny ukazujú, že na akúkoľvek životnú situáciu, či v rodinnom živote, medzi kolegami, na služobnej ceste, ba dokonca v takej úctyhodnej inštitúcii ako je úrad predsedu vlády, sa môžeme pozerať odľahčene. Potom aj tie najtrápnejšie situácie (vo vlaku zabudnutý cestovný pas, účasť autorky na tlačovke „hore bez“, chýbajúca sukňa pri interview s federálnym premiérom) dokáže autor premeniť na zábavné príhody a dať im tak pečať umeleckého zážitku. Ten je vo Vokušovej knihe ešte umocnený kresbami Mariána Vaneka. Moja generácia si pamätá na nezabudnuteľné karikatúry v denníku Smena v rokoch 1968 – 1969, ktoré zároveň originálne glosovali to, čo sa u nás v tých rokoch dialo. Možno len ľutovať, že M. Vanek, ktorý musel v 70. rokoch nedobrovoľne opustiť Slovensko, sa po páde režimu nevrátil na Slovensko (žije v Sušici na Šumave).
Kniha Vladimíra Skalského Kľúčové slová: Praha, Slovensko, literatúra predstavuje výber z jeho esejí, glos a rozhovorov z rokov 1996 – 2002. Podľa autora mali čitateľa upriamiť na to, „čo znamená Praha pre slovenskú literatúru, čo znamenajú Slováci pre literárnu Prahu, čo znamená literatúra pre Prahu a čo pre Slovensko“. A tak v knihe predstavuje osobnosti slovenského literárneho života (minulého i súčasného), ktoré v rôznych podobách žili a žijú v dotyku s českou či česko-pražskou kultúrou, konfrontujú sa s ňou a rôznou mierou ju inšpirujú, obohacujú či kriticky glosujú. Skalský v knihe preto prináša hutné, príťažlivo načrtnuté portréty (v češtine i slovenčine) pôvodom slovenských umelcov, žijúcich dnes v Prahe – Andrej Stankovič (Básnik nonsensu, kritik nesmyslu), Marián Vanek (Zázračný svět všeumělce), Ľubomír Feldek (Přišel do Prahy, ze Slovenska neodešel a Shakespeare podľa Feldeka: Sonety ako švédska trojka) či Gregorovská tradice a hledáni harmónie. Osobitne na mňa v Skalského knihe pôsobili jeho „archiválie“ o J. Vlčkovi, Jégém, Horákovi, Hviezdoslavovi, Kraskovi či Jurkovičovi. Nie sú to totiž žiadne panoptikálne „povinné“ portréty, ale živé príbehy ľudí, slovenských umelcov, z ktorých mnohí práve v dotyku s českou kultúrou či pražským prostredím čerpali inšpiráciu pre svoju tvorbu. Skalský zaradil do knihy aj rozhovory s desiatkou súčasných slovenských umelcov (Rúfusom, Vilikovským, Grendelom, Kružliakom a ďalšími), aby priblížil ich novú tvorbu českému publiku. V lyricky ladenom texte Moja Praha slovenská s podtitulom Veľmi osobná reportáž Vladimír Skalský nezaprel, že je aj básnikom (v roku 2000 debutoval zbierkou K tichu) a potvrdil to aj troma básňami, ktoré k textu o Prahe pripojil: Návraty nocou (rýchlym krokom), Pragenzie (preberanie fotiek) a Veľkomesto (The City).
Knižná produkcia Slovensko-českého klubu a Slovenského literárneho klubu v ČR zahŕňa aj knihy, ktoré majú literárnovedný, esejistický či informačný charakter. Uvediem aspoň knihu Z. Sojkovej Slovenské jaro a antológie Slovenská literatúra v Prahe.
Anton Baláž
