Slovensko ako úspešný príbeh

Kniha Pavla Kosatíka Slovenské století totiž neprináša iba fakty, ktoré by boli čitateľom všeobecne známe, ale pokúša sa o interpretáciu najnovších dejín Slovenska ako uceleného príbehu. Slovensko-české vzťahy v knihe zaujímajú podstatné miesto. Je to opodstatnené nielen preto, lebo hľadanie ich vhodného usporiadania v rámci spoločného česko-slovenského štátu či mimo neho predstavovalo jednu z kľúčových tém slovenskej politiky, ale aj preto, že autor sa aj po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky nazdáva, že „sme tými dvoma navzájom si najbližšími národmi na svete“. Slovenské dejiny autor nevníma iba ako akýsi apendix dejín českých, čo sa neraz stávalo českým historikom, resp. autorom pokusov o syntézu československých dejín, kde bola pre Slovákov vyhradená „federálna tretina“, ale vníma ich ako autonómne procesy. Vývoj Slovenska sa snaží zachytiť cez prizmu slovenských elít, ktoré hľadali v kontexte udalostí vo svete optimálne riešenia pre Slovensko. Hoci blízkosť Slovákov a Čechov nespochybňuje, zároveň v celej knihe naznačuje, ako rozlične obe spoločnosti prežívali zlomové okamihy spoločných, ale aj svetových dejín. V tom vidím hlavný prínos Kosatíkovej knihy.

Udalosti prepojené s príbehmi

Pavel Kosatík bol doposiaľ na Slovensku známy predovšetkým ako autor televíznej série České století, ale má za sebou viac než tridsať monografií a niekoľko televíznych scenárov venovaných predovšetkým českým dejinám. Jeho najnovšia kniha však potvrdila, že dokáže rovnako pútavo písať aj o slovenských dejinách. Kniha je hĺbková reflexia slovenského vývoja v kľúčových okamihoch 20. storočia. Dvadsiate storočie vníma ako obdobie úspešného príbehu Slovenska. Konštatuje, že „Slováci svoj historický čas nepremárnili“, hoci ich východisková pozícia bola omnoho horšia ako v prípade Čechov. Udalosti a vývojové trendy prepája s príbehmi najvýznamnejších slovenských osobností.

Za kľúčový okamih „začiatku“ slovenského dvadsiateho storočia autor považuje vznik československého štátu v roku 1918. Cestu slovenskej politickej reprezentácie k tomuto riešeniu však autor vníma ako výsledok jej vlastnej, samostatnej voľby ako najlepšieho možného riešenia, ktorá sa materializovala prijatím Martinskej deklarácie 30. októbra Slovenskou národnou radou. Proces vzniku Československa a formovanie charakteru nového štátu opisuje na pozadí príbehu dvoch politikov – Vavra Šrobára, ktorý sa zhodou okolností v čase jeho vzniku ocitol v Prahe, a Milana Rastislava Štefánika. Od tohto okamihu sa hľadanie rovnoprávneho vzťahu s Čechmi stalo kľúčovou otázkou slovenskej politiky. V tejto súvislosti autor kriticky hodnotí pozíciu českej reprezentácie, ktorá slovenské argumenty buď priamo odmietala, alebo im nedokázala porozumieť. V tomto kontexte, ale osobitne v prípade Štefánika, s mimoriadnym dešpektom hovorí o postojoch Edvarda Beneša. Naopak, vyzdvihuje Štefánikovu úlohu pri vzniku ČSR.

Na príklade osobností Andreja Hlinku a Jozefa Tisu autor analyzuje komplikovaný vývoj slovenského politického katolicizmu a jeho vzťahu k československej štátnosti pred rokom 1938 počas prvej ČSR, na príklade osobnosti Milana Hodžu zas analyzuje medzinárodnú dimenziu slovenskej politiky a evolúciu politického agrarizmu. Popri Hlinkovi a Tisovi venuje pozornosť aj ďalším politikom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Vojtechovi Tukovi, ktorého charakterizuje ako „slovenského Quislinga číslo jeden“, a Karolovi Sidorovi, ktorý sa v roku 1939 čiastočne proti svojej vôli stal v očiach nacistického Nemecka „čechofilom“. V jeho prípade je však zarážajúce, že nespomína aj jeho polonofilskú orientáciu, ktorá sa v ľudáckom tábore javila ako jedno z možných riešení slovenskej otázky, minimálne ako prostriedok nátlaku na Prahu.

S dešpektom o Tisovi

Kým k pôsobeniu Jozefa Tisa pred marcom 1939 sa, podobne ako v prípade iných slovenských politikov v uvedenom období, stavia s pochopením, o Slovenskom štáte (1939 – 1945) si nerobí žiadne ilúzie: „Ako si svoj štát predstavovali sami Slováci, však tvorilo len menej významnú rovinu problému. Určujúce bolo, ako si ich štát predstavovali nacisti. Politicky pre nich jeho existencia mala malý význam, propagandisticky však umožňovala prezentovať Európu pod ich vládou ako vnútorne variabilné spoločenstvo...“ Tisovi kladie za vinu, že túto skutočnosť nepochopil: „Prepojil s hitlerizmom nielen svoju stranu a štát, ale aj cirkev, ktorej slúžil, a tým im všetkým ublížil, všetkých skompromitoval.“ Na základe konkrétnych príkladov z jeho vystúpení, keď zdôvodňoval riešenie židovskej otázky v Slovenskom štáte, ktorých cieľom bolo podľa autora „presvedčiť verejnosť, že na prenasledovaní židov nie je vôbec nič nekresťanského“, dospieva k záveru, že „odpornejší kňaz než Tiso, schopný porovnateľnej slovnej ekvilibristiky, asi nežil.“ Hoci sa so značným dešpektom vyjadruje aj o ministrovi obrany Slovenského štátu generálovi Ferdinandovi Čatlošovi a hovorí o ňom ako o „jednom z najhorších exponentov slovenského štátu“, Tiso je jediným politikom, ktorého vyslovene odsudzuje. Na druhej strane pozitívne hodnotí Slovenské národné povstanie, pričom zdôrazňuje, že bolo pripravené na Slovensku. Odmieta predstavu, že jeho cieľom bolo obnovenie Československa v podobe spred roka 1938. Podľa Kosatíka práve vypuknutím povstania Slovenský štát stratil svoju legitimitu: „Zmysel Slovenského národného povstania bol v ukončení existencie slovenského štátu, a síce z vôle jeho obyvateľov.“

Zaujímavé myšlienky obsahujú časti venované obdobiu po roku 1948, kde sa autor pokúša definovať charakteristiky slovenského komunizmu. Za jednu z takýchto čŕt považuje jeho úzku súvislosť s náboženskou, hlavne katolíckou vierou. Žiaľ, táto téza nie je dostatočne podložená argumentmi. Na podporu tvrdenia, že si predstavitelia komunistickej strany a ľudáci napriek ideovým rozdielom vynikajúco rozumeli, nestačí argumentovať absenciou rozsudkov smrti z politických dôvodov počas Slovenského štátu pred rokom 1944, pretože relatívne mierny prístup voči kritikom režimu sa vzťahoval aj na predstaviteľov občianskeho odboja. Na druhej strane, komunistická strana mala minimálne pred druhou svetovou vojnou silnú podporu aj v evanjelickom prostredí, čo bolo dané nielen kritickým postojom komunistov voči dominancii katolíckej cirkvi, ale aj silnou rusofilskou orientáciou časti slovenských evanjelikov, majúcou korene ešte v druhej polovici 19. storočia. Autor však celkom správne vystihuje prepojenie komunistickej strany na patriarchálne usporiadanie slovenskej spoločnosti: „Známosti tu vážili minimálne rovnako ako presvedčenie, čo zároveň znamenalo, že eventuálne zmeny politických nálad sa väčšinou nebrali tak vážne ako inde.“

Snaha o vzťah „rovný s rovným“

Podobne ako v medzivojnovom období aj po druhej svetovej vojne autor chápe slovenskú politiku ako značne diferencovanú, ale ako jej integrujúci faktor vníma snahu o dosiahnutie usporiadania „rovný s rovným“ v rámci Československa. Predmetom jeho pozornosti sú predovšetkým politici ako Gustáv Husák a Alexander Dubček, ostatným predstaviteľom komunistického režimu sa venuje v podstatne menšej miere. Kým v prípade hodnotenia Husáka ako stúpenca tvrdej línie sa možno s autorom stotožniť, tvrdiť o Dubčekovi, že bol „viac federalista než demokrat“ nezodpovedá charakteru jeho pôsobenia v rokoch 1963 – 1968, t. j. počas slovenského predjaria. Pozornosť si zasluhuje kapitola venovaná udalostiam roku 1989, kde autor poukazuje na dvojité označenie revolúcie, v Česku označovanej ako „zamatová“ a na Slovensku ako „nežná“. Slovenské dvadsiate storočie uzatvára voľbami v roku 1998, ktoré hodnotí ako zavŕšenie cesty od „málo vzdelaného vidieckeho ľudu k modernej štruktúrovanej spoločnosti“, schopnej vybudovať vlastný štát s demokratickým obsahom. Knihu uzatvára rozsiahly výber prevažne vedeckej literatúry, týkajúcej sa dejín Slovenska v 20. storočí, pričom autor jednotlivé tituly aj komentuje. Aj tento zoznam dokumentuje odbornú erudíciu autora tejto nepochybne dôležitej publikácie.

Na rozdiel od mnohých slovenských intelektuálov sa Kosatík na budúcnosť Slovenska pozerá optimisticky, keď ju hodnotí nielen cez prizmu aktuálnych politických udalostí, ale aj zmien, ktorými Slovensko prešlo v priebehu necelých sto rokov. Hoci kniha je určená najmä pre českého čitateľa, pre toho slovenského je zaujímavá práve preto, že poskytuje pohľad „zvonku“.

Juraj Marušiak (1970)

Politológ, historik a publicista. Pôsobí v Ústave politických vied SAV. Venuje sa problematike dejín Slovenska v 20. storočí a medzinárodných vzťahov v regióne strednej a východnej Európy po roku 1989.

Pavel Kosatík: Slovenské století

Praha: Torst, 2021

Zdroj foto: kosatik.eu / Robert Tichý, Marianne