Slovensko je mojím osudom

Popredná slovakistka Alla Mašková pri príležitosti jej poslednej pracovnej návštevy Bratislavy a Trnavy (v dňoch 31. októbra až 12. novembra) navštívila aj Literárne informačné centrum. Ako spoluautorka sa podieľala na vydaní publikácie Slovenská literatúra 20. storočia, moderných dejín slovenskej literatúry. Pod jej vedením vznikla aj rozsiahla Antológia slovenskej poézie od najstarších čias, ktoré vyšli s podporou komisie Slolia. V jej osobnosti má slovenská literatúra nezastupiteľnú interpretku, historičku a pedagogičku.

O svojom vzťahu k slovenskej kultúre a o svojom poslaní slovakistka Alla Mašková hovorí v rozhovore, ktorý vyjde v niektorom z najbližších čísel Knižnej revue. Rozhovor pripájame celý.

„Už viac ako tridsať rokov je môj život spätý so Slovenskom. Za ten čas som tu poznala veľa ľudí, miest, prečítala som kopu kníh, napísala som veľa strán o slovenskej literatúre a kultúre a povedal som o nich veľa slov svojim študentom na Moskovskej štátnej univerzite,“ hovorí o svojom vzťahu k slovenskej kultúre a o svojom poslaní docentka Alla Mašková, Csc., vedúca sekcie slovanských literatúr na Katedre slovanskej filológie Filologickej fakulty, ktorej sme pri príležitosti jej poslednej pracovnej návštevy Bratislavy a Trnavy (v dňoch 31. októbra až 12. novembra) položili niekoľko otázok.

„Asi viete, že v súčasnosti, keď u nás, ale aj vo svete, všade vládnu iba peniaze, zamestnanie pedagóga či vedca vôbec nie je príťažlivé. Ale vždy sa nájdu ľudia, ktorým nejde len o príjem, ale chcú sa venovať tomu, čo ich naozaj zaujíma, chcú ísť cestou, ktorú si už raz vybrali. Chcem sa pochváliť, že práve takí ľudia pracujú u nás na Katedre slovanskej filológie. Ako príklad môžem uviesť meno vedca a pedagóga profesora Kelifanova (niekedy bol aj mojím študentom), ktorý odovzdane slúži slovenskému jazyku a svojim študentom slovakistom. Učí ich slovenčinu od začiatku, tak ako ja slovenskú literatúru a kultúru. Keď naši študenti skončia, vedia perfektne po slovensky, majú dobré znalosti aj z literatúry a kultúry. Škoda len, že málokto z nich sa v priebehu štúdia dostane na Slovensko, aby sa osobne zoznámil s jeho krásami a vypočul si spevavú slovenčinu z úst Slovákov. Žiaľ, za posledných pätnásť rokov bola zrušená výmena študentov, ktorá kedysi veľmi pomáhala našim slovakistom v ovládaní slovenčiny, tak ako slovenským rusistom v štúdiu ruštiny. A keď teraz popri slovenčine majú ako vedľajší jazyk maďarčinu a dosť často chodia na pozvanie budapeštianskej univerzity do Maďarska, niektorí z nich si po skončení štúdia nájdu zamestnanie s maďarčinou a slovenčinu zanechajú. Napríklad jedna z našich študentiek, ktorá absolvovala štúdium pred rokom a bola najlepšia z celej skupiny v slovenčine, hoci ani raz nebola na Slovensku, bola pozvaná ako pracovníčka do Kultúrneho strediska pri Veľvyslanectve Maďarskej republiky v Rusku. Nechcem byť pesimistická, dúfam, že čoskoro sa táto situácia zlepší, ako sa zlepšila situácia na Slovensku v súvislosti so záujmom o ruštinu a Rusko, čo sledujem počas toho svojho krátkeho pobytu. Čo sa týka záujmu o slovenský jazyk a literatúru u nás, nemôžeme sa sťažovať. Raz za päť rokov máme skupinu slovakistov (13 – 15 študentov), teraz máme päť ašpirantov, dvaja z nich robia kandidátske práce u profesora Kelifanova z jazyka a traja u mňa z literatúry. Témy týchto prác sú rôzne: slovenský expresionizmus, slovenský postmodernizmus, slovenská a maďarská dráma 19. stor. a pod. Takže slovakistika v Rusku má aj budúcnosť.“

Pôsobíte ako pedagóg, literárna vedkyňa aj ako prekladateľka. Máte k svojej práci dostatok učebných pomôcok, literatúry?

Musím povedať, že keď som začala učiť slovenskú literatúru, nemali sme nijaké učebnice. Existovala len kniha Slovenská literatúra, ktorú vydal slovanský ústav Ruskej akadémie vied v r. 1970. V tejto knihe bola stará slovenská literatúra predstavená len krátko a obdobie po r. 1939 celkom chýbalo. Takže študenti sa mohli učiť len z prednášok. Teraz som s pomocou mojich slovenských kolegov pripravila tri učebnice slovenskej literatúry: prvá bola venovaná len povojnovej próze (1987) a napísali sme ju spolu s V. Petríkom, J. Števčekom a I. Sulíkom. Mala mať aj pokračovanie, ale prišiel rok 1989, spolupráca sa prerušila a mohli sme pokračovať až o desať rokov... Vtedy sme s finančnou podporou fondu Pro Slovakia, Ministerstva Kultúry Ruskej federácie spolu so slovenskými a našimi slovakistami vydali dve ďalšie učebnice: Slovenská literatúra od počiatku po 19 storočia (1997) a Slovenská literatúra 20. storočia (2003). Využívam túto príležitosť a svojim slovenským kolegom ďakujem za spoluprácu. V roku 2002 vyšla antológia slovenskej poézie od počiatkov až po súčasnosť Hlasy storočia, ktorú som zostavila spolu s mojou bývalou študentkou, teraz už dobrou prekladateľkou a poetkou N. Švedovou. Žiaľ, nemôžem to isté povedať o textoch zo slovenskej prózy. Po roku 1989 bola výmena kníh a periodík takmer zrušená, takže k literatúre sa dostanem len tak, keď prídem na Slovensko a niečo si nakúpim alebo niečo dostanem od dobrých známych. Pravidelne ma napríklad informuje a posiela mi knihy p. I. Čičmanec z Nórska, dostala som knihy od L. Ťažkého a od I. Kadlečíka.

Čo je cieľom vašej terajšej návštevy na Slovensku? Čo od nej očakávate?

Teraz som prišla len nakrátko a sledujem svoje vedecké záujmy. Už desať rokov sa zaoberám problémom slovenského naturizmu. Kedysi naň upriamil moju pozornosť profesor Ján Števček. Za tých desať rokov som o tejto otázke veľa prečítala a napísala. Mám už hotovú monografiu, ktorá bola priaznivo prijatá mojimi kolegami na katedre v MGU. Odporučili mi, aby som text obhajovala ako doktorskú prácu. Potrebujem ešte spresniť niektoré veci, týkajúce sa jednotlivých vedeckých prác a textov, overiť si niektoré údaje.

Myslíte, že vaša práca sa na Slovensku stretáva s primeraným ohlasom?

Využívam túto možnosť, aby som sa poďakovala vedeniu Univerzity Komenského v Bratislave, vedeniu Filozofickej fakulty a SAS-u za uznanie mojej doterajšej práce. Dostala som medailu z príležitosti 85. výročia Univerzity Komenského za výskum slovakistiky a propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí. Moja osobná práca bola takto docenená a veľmi si to vážim. Horšie je to s ohlasom spomínaných knižných publikácií, čo je škoda... Veď nejde iba o propagáciu slovenskej literatúry v Rusku, ale aj na celom svete. O tieto knihy ma napríklad požiadali už aj Američania.

S ktorými slovenskými spisovateľmi alebo literárnymi vedcami ste udržiavali osobné vzťahy, ktorí autori vám najviac prirástli k srdcu?

Škoda, že som nepoznala spisovateľov, o ktorých tvorbe som napísala monografie. Poznala som len Margitu Figuli. Žiaľ, stretla som sa s ňou mesiac pred jej smrťou, a bol to jej posledný rozhovor. Zapôsobila na mňa svojimi vedomosťami, ženskosťou a statočnosťou. Vtedy som sa presvedčila, že je to naozaj umelkyňa. Osobné stretnutie s ňou mi pomohlo lepšie pochopiť jej tvorbu. Veľmi na mňa zapôsobila návšteva u jedného z mojich najobľúbenejších spisovateľov, u Mila Urbana - navštívila som ho s J. Števčekom. Poznala som klasikov súčasnej slovenskej literatúry: M. Rúfusa, P. Bunčáka, R. Slobodu, V. Šikulu. Mám veľa známych aj medzi najmladšími spisovateľmi.

Na ktorých slovenských literárnych vedcov najviac nadväzujete? O ktoré mená zo slovenskej literatúry či literárnej vedy sa vo svojej vedeckej práci môžete spoľahlivo oprieť...?

Slovenská literárna veda má bohaté a skvelé tradície. Rada čítam brilantné práce takých klasikov, ako sú S. H. Vajanský a J. Škultéty, Š. Krčméry, M. Bakoš, O. Čepan, J. Felix. Mala som šťastie, že som mohla počúvať prednášky M. Pišúta a J. Števčeka. Števček na mňa veľmi zapôsobil ako osobnosť, prednášateľ a vedec. Pokladám ho za svojho slovenského učiteľa, na ktorého často spomínam a som mu veľmi vďačná.. Práve jeho pamiatke venujem svoju knihu o naturizme.

Foto: Andrej Matuška