Vyhľadávanie
O kríze kultúry s riaditeľom Literárneho informačného centra Alexandrom Halvoníkom
* Odbory, predstavitelia kultúrnych inštitúcií aj viacerí umelci upozorňujú, že situácia slovenskej kultúry nie je dobrá. Ministerstvo financií však v budúcom roku predpokladá pokles verejných investícií do kultúry. Literatúry v slovenských dejinách zohrávala po veľmi dlhý čas funkciu nosnej a kľúčovej kultúrnej aktivity – ako vidíte realitu z „literárneho pohľadu“?
- Veľmi dramaticky, no nie preto, že je naozaj dramatická, ale práve preto, že z globálneho pohľadu vyzerá veľmi konsolidovaná, ale len čo sa do tejto konsolidovanosti ponoríte hlbšie, zistíte, že tu chýba akákoľvek dramatickosť. Vychádza viac kníh ako kedykoľvek predtým, iste je aj viac divadelných, výtvarných, folklórnych či dokonca multimediálnych produkcií. A pravdepodobne aj personalisti kultúry, keby nejakí boli, by museli konštatovať, že kultúra je dnes nielen masová, ale že zamestnáva väčšie masy ľudí ako slovenské fabriky, pravda, ak zarátajú persóny, ktoré kultúru akýmkoľvek spôsobom šíria, teda rosničky, zabávačov, výrobcov bilboardových duchaplností, porno- a iné celebrity, skupinových talkshowistov kadejakých kalibrov, sóloexhibicionistov a pohŕdavých intelektuálov – a nakoniec vari aj členov existujúcich šiestich spisovateľských zoskupení, ak ich, pravdaže, už nemajú zarátaných medzi spomenutými vrstvami výrobcov kultúry a umenia, kam sa tí pružnejší bez najmenšieho zaváhania vkorporovali. Takže nie je tu kríza, je tu aj vďaka medializačnému imperializmu dozaista najhrubovrstevnejšie pokrytie územia produktmi ducha ľudí, ktorí s týmto imperializmom ochotne kolaborujú a tešia sa z jeho dobrodení. A práve toto pokladám za to najdramatickejšie nedorozumenie. Lebo slovo nedorozumenie vari najlepšie vystihuje apatickú eufóriu, ktorá je momentálnym status quo našej kultúry. A literatúra? Spisovateľ? Slovenská knižočka sa potichu hanbí v najzastrčenejšom kútiku kníhkupectva a slovenský spisovateľ sa „spitý s kapitánem“ (K. Kry) sťažuje na honoráre, na vydavateľov, na médiá, na politikov a činovníkov, lebo sinajmenej všímajú práve jeho dobotvorné mindráky. Literatúra a spisovatelia už nerozumejú ani sebe, ani dejinám.
* Začiatok 90. rokov priniesol demokratizáciu a diferenciáciu spoločnosti na základe slobodne uznávaných hodnôt. Vznikli rozličné zoskupenia, vydávali svoje časopisy, prezentovali svoje videnie situácie. No kým sme sa opájali pocitom slobody, premeškali sme príležitosť efektívne transformovať systém inštitucionálnej základne i podporných programov na podmienky trhovej ekonomiky a spoločenský status básnika, spisovateľa či dramatika (o literárnych historikoch a kritikoch ani nehovoriac) je dnes žalostný. Čo sa dalo urobiť inak?
- V kultúre nebolo nikdy toľko jednoty ako dnes: každý sa prezentuje, každý chce ukázať, že je viac ako ten druhý a nikto nikoho nerešpektuje. Základným rámcom pre všetkých je však vkus publika, ktorý napokon všetko zrovnáva. Obrátil sa pomer: umelec odjakživa vnucoval publiku svoje predstavy o zdokonaľovaní ľudí a spoločností, dnes spriemerované publikum chce od umelca, aby legitimizoval jeho priemernosť tým, že sa zníži na priemer alebo aj ten priemer tvorivo tvorivo tlačí do podpriemeru. Kultúra a najmä umenie však stoja na individualitách. Individualita je predpokladom kvality tvorby i jej recepcie. Efemérne a prelietavé publikum predsa nemôže byť tvorcom, a tým menej nie tvorcom kritérií. Spoločnosť stojí pred dilemou: dá sa riadiť náhodnými erupciami módy, vášní a trhu, alebo bude trpezlivo načúvať výzvy umenia. Naša spoločnosť prestala uznávať individuality, a ak by aj uznávala, v komisionálnych, politických, straníckych a volebných mechanizmoch pripraví každú individualitu prinajmenšom o časť jej suverenity. Je nesporné, že kultúra bola hlavným agensom pohybov roku 1989 – tak ako bola vždy prvou dámou všetkých revolúcií. No kultúra je súčasne i ochranou spoločnosti a základným kameňom jej prosperity. Vo svojom ustrojení má popri revolučnosti prinajmenej rovnakú dávku konzervativizmu: raz búra, potom konzervuje, aby zas mohla búrať a konzervovať. To je jednoducho zákon progresu. Kto má v rukách moc nad kultúrou, musí túto triviálnu pravdu poznať. Keď ju nepozná, ľahko podľahne chiméram svojej domnelej avantgardnosti a stane sa slonom v porceláne. A to sa aj stalo. V mene plurality a demokracie sa narobili komisie, ktoré sa časom stali byrokratickou prekážkou dynamiky, nedostatok peňazí na kultúru sa vysvetľuje jej vysokou spotrebou, od čoho je už len krôčik k tvrdeniam o inštitucionálnej predimenzovanosti a k likvidácii inštitucionálnej základne, resp. k jej komerčnej transformácii, čo je rovnako bezpečná cesta do pekiel, hoci aj vydláždená najkrajšími predsavzatiami a ideálmi. Napokon slepá legislatíva a hluchá administratíva dokonajú svoje hluchonemé dielo. Múdra politika urobí banku preto, aby mohla financovať kultúru. U nás sa stal opak: všetky nové inštitúcie, ktoré vznikli a ďalej vznikajú, sú tu aj na úkor kultúry. A keďže ich vzniká veľa a bez vízie perspektívy, dokonale zabetónujú stav nepríčetnej súťaže, ktorej pragmatizmus sa zaobíde bez akejkoľvek myšlienky. Je základný omyl, že kultúra sa dá robiť za lacné peniaze, za promilové odštiepky zo štátneho rozpočtu. Kultúra a jej mechanizmy musia fungovať po celej horizontále i vertikále reality. Nesmie byť na obtiaž štátu, ani obecnému úradu, ani bosovi momentálne prosperujúcej eseročky. Tu predsa nejde o nejakú milosť niečomu, bez čoho sa možno ľahko zaobísť, ide o vec, vďaka ktorej môžeme prežiť a prosperovať. A na to musia myslieť zákonodarcovia, politici i kormidelníci kultúrnych organizmov. Ak to bolo pred poltisícročím jasné povedzme Lorenzovi dei Medici v renesančnej Florencii, ak je to dnes jasné Slovincom, Estóncom, Rumunom či Maďarom, a ak je takýmto chápaním kultúry preniknutá v teórii i praxi celá myšlienka europeizmu, prečo to nie je, dočerta, jasné Slovákom? Isteže, môže tu vzniknúť otázka, že ak je kultúra či literatúra záležitosťou individuality, na čo sú jej inštitúcie. Nuž na to, aby individuálne výkony premenili na živú kultúrnu realitu stojacu na hodnotách, nie na slepej manipulácii bezduchých más.
* Všeobecne platí, že spoločnosť je dodnes rozdelená najmä na základe postojov k vzniku Slovenskej republiky na „nacionalistov“ a „federalistov“. Čas väčšinou vášne upokojil, no medzi umelcami to neplatí. Platí ešte stará pravda, že umeleckú kvalitu by sme mali vnímať bez ohľadu na občianske postoje tvorcu?
- Prirodzene. Práve to je tá fundamentálna pravda, ktorá vyplýva zo samej podstaty kultúry a ktorá kultúru aj generuje. Dnes už sú farby nacionalistov i federalistov naozaj vyblednuté, dokonca mám pocit, že poniektorí niekdajší „federalisti“ sú národnejší než podaktorí niekdajší „nacionalisti“ a naopak. Všetko je relatívne. Horšie pre kultúru sa mi však zdá to, že sa zabúda, že umelecká kvalita je z veľkej časti dielom jazyka, ktorý je základným nástrojom kultúry a jej komunikácie. Bez kvalitného, živého a rozvíjajúceho sa jazyka, bez jeho osobitého ducha a neopakovateľného buketu zostáva každý pokus o tvorbu na polceste. Aj to je postulát kultúrnosti. Je aj toto nacionalizmus? Myslím, že je to skôr výzva na návrat slovenskej kultúry k svojim prameňom.
* Stali ste sa riaditeľom Literárneho informačného centra v čase, keď túto inštitúciu ministerstvo utlmovalo a nebolo a nebola núdza o názory, že ju treba celkom zrušiť. LIC sa dnes v pokojnejšej atmosfére venuje aktivitám, ktoré možno nie je tak veľmi vidieť, ale sú pre slovenskú literatúru dôležité. Ktoré sú vaše priority a o čom uvažujete, keď sa vám podarí na chvíľu zabudnúť na prízemné obmedzenia, teda reálne podmienky svojho pôsobenia?
- Literárne informačné centrum podstúpilo zásadnú transformáciu. Z niekdajších stodvadsať pracovníkov v ňom zostala sotva štvrtina. Odbúrali sa činnosti, ktoré nesúviseli priamo s literatúrou alebo nemali reálny základ. Dnes sa LIC sústreďuje predovšetkým na budovanie viacjazyčnej elektronickej informačnej databázy o slovenskej pôvodnej tvorbe a na jej využívanie na propagáciu literatúry doma, no najmä v zahraničí. To je práve to, čo literatúra potrebuje pre svoj transfer do života, do vedomia spoločnosti. veď biednym osudom našich knižiek je, že sa za krátky čas stratia z povedomia a nezanechávajú hlbšie stopy, čiže vlastne nevytvárajú kultúru. A dnes je navyše priam kategorickou požiadavkou, aby sa naša literatúra podieľala na formovaní nielen národného, ale aj európskeho kultúrneho kontextu. Okrem odbornosti, diplomacie a cieľavedomosti si to vyžaduje pomerne veľké investície, ktorých je však málo.
* LIC, ktoré vzniklo v polovici 90. rokov ako Národné literárne centrum, malo ambíciu dobré a náročné knihy nielen vydávať, ale usilovalo sa ich aj dostať k čitateľovi za prijateľné ceny. Zabezpečovala to distribučná sieť Hrebenda, ktorá zákazníkom neúčtovala 30-percentnú prirážku k vydavateľskej cene a bola schopná prijať do predaja aj nízkonákladové vydania „menšinových žánrov“ – teda poéziu či odbornú literatúru. Ako z odstupu času hodnotíte rozhodnutie vášho predchodcu túto aktivitu rázne ukončiť a vzdať sa takejto možnosti „intervenovať“ na knižnom trhu?
- Asi nemohol inak. Hrebenda nebol dobrý projekt, dokázal síce od vydavateľov poskupovať ich produkciu, ale nedostal ju medzi ľudí. Zopár predajní s minimálnym obratom nenahradilo rozvetvenú sieť, bez ktorej je predávanie kníh naozaj len hrebendovská amatérčina. Hrebenda vlastne postavil slovenskú knihu do úlohy postihnutého dieťaťa vyžadujúceho si osobný režim. Som presvedčený, že slovenská kniha prestane byť izolovaná a diskriminovaná vtedy, keď sa dostane na dôstojné miesto v existujúcich kníhkupectvách a keď bude mať bezpredsudkový prístup do všetkých existujúcich distribučných sietí, aj európskych. Ani jej cena by nemala byť iná ako ceny iných kníh. Iná vec je, ako stimulovať kníhkupcov a distribútorov, aby venovali nadštandardnú starostlivosť jej propagácii a predaju. Duchom tejto myšlienky však musí najprv preniknúť legislatíva, vrátane relatívne odťažitých zákonov, akými sú napríklad daňové zákony, zákon o reklame, zákony o clách, poštovnom, miestnych poplatkoch a pod.
* Vydavatelia signalizujú, že dôsledky inflácie, ale najmä zvyšovania výdavkov na zabezpečenie elementárnych potrieb, spôsobujú veľmi citeľný pokles záujmu ľudí o nové knihy. Akú má podľa teba umelecká literatúra budúcnosť v čase, ktorý ovládli elektronické médiá?
- Inflácia, rovná daň, ceny vstupov, ale aj nivelizačná legislatíva a neprimerané tlaky na komercializáciu kultúry, to všetko vytvára atmosféru apatie, ktorá napokon rozloží aj knihu aj čitateľa. Táto obava je oprávnená u nás, ale neplatí všeobecne. V posledných mesiacoch predaj kníh naozaj dramaticky poklesol vďaka zvýšeniu DPH, aké nemá obdobu v nijakej kultúrnej európskej krajine. Objektívne to však s knihou nie je až také beznádejné. Ak sa človek a civilizácia chcú rozvíjať, alebo len prežiť, nepôjde to bez kultúry, v ktorej kniha zohráva priam demiurgickú úlohu. Veď iné médiá, vrátane internetu, len modifikujú alebo zneužívajú to, čo je obsahom kníh. Na tom vlastne stojí celá filozofia postmodernizmu. Môžu sa však zmeniť technológie a nosiče, ale základné funkcie knihy sú nenahraditeľné a skôr či neskôr aj elektronické médiá zistia, že sú zásadným spôsobom od knihy závislé.
* Nie je ojedinelé presvedčenie, že umelecká tvorba je akousi exkluzívnou „kratochvíľou“, a preto by sa malo veľmi opatrne postupovať pri jej podpore z verejných zdrojov. Priaznivci tohto názoru radi používajú príklad USA, kde do umenia investujú najmä bohatí mecenáši a odporcovia poukazujú na európsku tradíciu, ktorá považuje kultúru a umenie za dôležitú spoločenskú nadstavbu a do ich rozvoja investujú v štátoch Európskej únie približne 1,5 percenta štátneho rozpočtu. Smerujeme podľa vás do Európy, alebo za oceán?
- G. Bruna za učenie, ktoré je dnes jedným z kameňov modernej civilizácie, upálili a Farnza Kafku za života takmer nevydávali, no napriek tomu sú dnes jeho knihy bibliou všetkých modernistov. Ide o to, že štát, ktorý disponuje verejnými zdrojmi, má povinnosť vedieť, že napríklad literatúra obsahuje nesmierny civilizačný potenciál, ktorému treba otvárať cesty do spoločenskej praxe. Porovnávať našu situáciu s americkou a dokonca mechanicky prenášať princípy jej fungovania do našich pomerov je jednoducho likvidačné diletantstvo. Veď nejeden americký mecenáš má k dispozícii oveľa väčšie zdroje a trhy ako celý náš štát dohromady. Kopírovanie americkej praxe je cestou späť a nesmeruje nás nielenže za oceán, ale rovno do oceánu.
* Viaceré postsocialistické štáty cieľavedome maximalizujú podporu kultúry. Viaceré štáty majú fungujúci prepracovaný systém, ktorý pomáha ich tvorcom expandovať do zahraničia. LIC má ambície pomáhať slovenskej literatúre do sveta – s akými výsledkami?
- Dobiedzame do zahraničných vydavateľov, aby prekladali a vydávali slovenskú literatúru, prekladáme Slovákov do cudzích jazykov, prezentujeme a propagujeme najlepšie diela, udržiavame kontakty so slovakistickými a slavistickými pracoviskami, spolupracujeme s ambasádami a slovenskými inštitútmi, zabezpečujeme štipendiá pre prekladateľov, kontaktujeme našich tvorcov so zahraničnými na podujatiach, na ktorých vidieť, že naša literatúra vonkoncom neťahá za kratší koniec. Výsledkom je asi 20 vydaných prekladov slovenských diel v zahraničí ročne. Pre našinca je to možno naozaj málo viditeľné, ale podľa mňa je to viac, ako umožňujú prostriedky, ktoré sú na to k dispozícii. Všetky okolité i neokolité krajiny majú na podobné účely rozhodne viac peňazí. Neviem presne, prečo je to tak, ale vidím v tom najmä nedostatočne silnú vôľu, prežiť a zaradiť sa na dôstojné miesto medzi civilizovanými krajinami.
* Dnes sa slovenskej literatúre výrazne pokúša pomáhať Slovenský rozhlas, ale najmocnejšie médium prítomnosti, televíziu, javisko našej literatúry veľmi nezaujíma. Je vôbec šanca robiť televízny magazín o literatúre tak, aby bol pre diváka príťažlivý?
- Naozaj musím oceniť úlohu, ktorú zohráva v dnešnej situácii Slovenský rozhlas. Slovenská televízia je vo vzťahu k literatúre jednak polodemokratická a intelektuálsky exhibicionistická, jednak nepriestreľne macošská. Pre verejnoprávnu inštitúciu by mali byť preferencie a sledovanosť oveľa menej direktívne ako záujmy štátu. Literárne programy sa dajú nepochybne robiť pútavo, príťažlivo a s vedomím zmyslu – stačilo by sa prizrieť na príklad ČT. Televízia musí chcieť diváka presvedčiť o zmysluplnosti svojho programu. V kultúrnych krajinách sa o takýchto veciach nediskutuje, tam sa to robí. Neobstojí argument, že zlý program každý môže vypnúť. Prečo teda koncesionárske poplatky a dane musí zo zákona platiť aj „vypnutý“ divák?
* Keby ste dostali šancu zostaviť kolekciu desiatich diel slovenskej literatúry všetkých čias, ktorá by vyšla v prekladoch do svetových jazykov, ktorých autorov a diela by ste vybrali?
- Takú kolekciu by som si vedel predstaviť pre seba, ale netrúfal by som si ju nanucovať nijakej krajine. Dnes sa skôr sústreďujeme na pozornejšie skúmanie čitateľských kontextov príslušnej krajiny, resp. jazykovej oblasti a až na základe toho formulujeme našu ponuku. Chceme, aby knižky v cudzine nielen vychádzali, ale aby sa aj čítali. A som presvedčený, že v takejto individualizovanej ponuke by mohlo figurovať podstatne viac než desať slovenských diel a autorov.
* Kde podľa vášho názoru treba začať, ak by ste chceli zmeniť postavenie kultúry? Ako vrátiť kultúrnemu pracovníkovi a umelcovi pocit, že si ho spoločnosť váži?
- Existuje už na to fráza: od seba. Ale to by nestačilo. Treba zmeniť spoločenskú atmosféru, lenže tá závisí od vízie štátu, národa, regiónov... Zatiaľ je to tak: nedostatok kultúry plodí chyby v ekonomike, politike, správe krajiny, legislatíve. Nedostatky v ekonomike, politike, správe krajiny a legislatíve roztáčajú špirálu, na ktorej špičke je úradný i ľudový konsenzus o zbytočnosti kultúry. Prosto, začarovaný kruh. Takže mi z toho vychádza, že o obrat by sa mali postarať vodcovia a vrcholní manažéri štátu. Predovšetkým tí by mali vedieť, kam ju chcú doviesť a čo si táto cesta vyžaduje.
ALEXANDER HALVONÍK, rodák z Novej Bystrice (22. 3. 1945), literárny kritik, publicista, prozaik, prekladateľ. Pôsobil na ministerstve kultúry, v Národnom literárnom centre ako šéfredaktor časopisov Knižná revue a Literika, bol riaditeľom Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov a v súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Publikuje recenzie, články, štúdie, prekladá z francúzštiny.
(NOVÝ DEŇ 14. 7. 2004, roč. VI., č. 161, str. 11)
