Slovo a vojna

Je veľmi priliehavý pre dnešné Rusko, kde sa slovo vojna nesmie vysloviť, za správy o masakroch civilného obyvateľstva hrozí pätnásť rokov väzenia a kde ruskí vojaci vedú iba špeciálnu operáciu na svoju obranu a demilitarizáciu svojho suseda. Pre Rusko, ktoré sa ocitlo v temnej dystópii, kde slová stratili svoj význam.

Namiesto Ľvova tráva

Západný svet ruský režim dlhé roky ľahkovážne izoloval, žil si svoj život a nevšímal si slovník jeho predstaviteľov, nebral vážne reči v diskusiách na ruských vládnych kanáloch, ktoré vyjadrenia politikov vyhrocovali do absurdných polôh. Aj ja som mal v minulosti niekoľkokrát možnosť pozrieť si kúsok debaty z hlavného večerného programu ruskej televízie. Cynizmus, bohorovnosť, hlúposť, zlo a obmedzenosť, vtipy o tráve namiesto Ľvova, jadrových zbraniach, ktoré spália Ameriku a Európu, pohŕdanie národmi – to všetko som bral ako divadlo z iného sveta. Neboli to len šou, ktoré mali pozdvihnúť sebavedomie totality, každodenné vymývanie mozgov vlastných obyvateľov a posúvanie hranice prijateľného. Nad ich vetami sa dalo iba krútiť hlavou a takmer nikto si nepripustil, že by ich mal chápať doslovne, že celý západný svet je pre tieto tragické ľudské napodobeniny nepriateľom, ktorý bude pykať za svoju civilizovanosť. Rozumeli tomu asi iba Ukrajinci.

Dnešný vojnový zločinec a prezident Putin sa už dávno pred vpádom na Ukrajinu vyjadril, že Ukrajinci sú vlastne Rusi, ich bratia, majú rovnakú identitu. Kto v jeho júlovom prejave vtedy videl čo i len náznak priateľského tónu, tak zaspal posledných desať rokov. V tých slovách bolo jasne povedané, že bratstvo už neznamená to, čo doteraz, žiaden ukrajinský národ neuznáva a ako brata ho vymaže z mapy. Brat bude obeťou.

Slová, ktoré zabíjajú

Keď sa u nás okolo roku 2012 začali objavovať prvé dezinformačné weby a facebookové stránky s bludmi o liečení rakoviny savom a podobnými ezoterickými nezmyslami, nabalili na seba ohromnú masu, ochotnú veriť čomukoľvek, ktorú bude jednoduché manipulovať a ovplyvňovať. Rýchlo bolo jasné, že sú súčasťou kremeľskej propagandy, ktorá má polarizovať a rozbíjať spoločnosť, verejný priestor zahltiť každý deň novými, i protichodnými konšpiračnými teóriami, zasypať pravdu klamstvami, aby nebola na očiach. Na tieto trúby propagandy sme sa pozerali ako na ruský spôsob ovplyvňovania verejnej mienky, presadzovanie ich záujmov: rozhádaná Európa = slabšia Európa = silnejšie Rusko. No stále sme to vnímali (navyše nečinne) ako politickú vec, pričom sme nechceli rozoznať pravú a bezohľadnú tvár šírených myšlienok. Naším priestorom sa šírili slová, ktoré zabíjajú – či už je to liečba savom, alebo odmietanie vakcín pri pandémii. Stoja za mnohými zbytočne ukončenými životmi, je v nich cynizmus a pohŕdanie ľudstvom ako celkom.

V ruskom dezinformačnom naratíve sa pravda najprv zahmlievala lavínou poloprávd, klamstiev a nezmyslov, aby mohla byť nakoniec kompletne vygumovaná. Aj u nás sme si zvykli na to, že fašisti označujú každého za fašistu, presne podľa nalinkovaných návodov, aby sa významy slov stratili v chaose. Podľa Lavrova má tak ruská špeciálna operácia zabrániť vojne, ktorá by mohla vzísť z ukrajinského územia. Je to dokonalá ponáška na Orwelovo heslo „Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila.“ Poslanec Dumy Milonov pre BBC s nadšením sadistu povedal, že na Kyjev posielajú holubice mieru, o denacifikácii hovoria bizarní mládežníci v propagandistických videách ako vystrihnutých z Riefenstahlovej filmov.

Už dávno sme vo vojne

Hoaxy a ich šíritelia u nás mali na ružiach ustlané, roky sa proti nim nezasiahlo. Žiadne zákazy, žiadne tresty, žiadna výchova v školách, hoci inšpirovať sa za hranicami – napríklad vo Fínsku – bolo ľahké. O dezinformáciách a ich nebezpečenstve sa na školách hovorilo len výnimočne a v čítaní s porozumením sme kdesi v dome kamennej. Nakoniec, ani jedna z vlád, ktoré sme tu od vzniku Slovenskej republiky mali, nepochopila dôležitosť rezortov školstva a kultúry, dôležitosť naučiť ľudí chápať slová. Akoby nám desať rokov nedochádzalo, že Rusko nami pohŕda a berie nás ako nepriateľa, voči ktorému vedie vojnu. Zatiaľ hybridnú. Mojim ukrajinským známym boli tieto veci jasné. Na Sovietsky zväz majú bohaté spomienky. Majú svoje skúsenosti s hladomorom organizovaným Stalinom i s následnou likvidáciou inteligencie a najmä spisovateľov, aby bol ukrajinský jazyk vymazaný z verejného života.

Nakoniec, v skutočnej vojne sa nachádzajú od roku 2014 a súčasná agresia je jej logickým pokračovaním. Vedeli v slovách tyrana vyčítať presne to, čo za nimi stálo: „Rusku je Doneck nanič, nezaujíma ho, chce celú Ukrajinu,“ vysvetľovali mi a ja som si vtedy, pred rokmi, ani vo sne nedokázal predstaviť rozsah budúcej agresie.

Neznámy sused

Napriek našej geografickej blízkosti poznáme Ukrajinu veľmi málo. Ako to už v tomto regióne býva, záujem je obrátený na západ a opačná strana je automaticky považovaná za niečo zaostalé, nehodné pozornosti. Literatúra tejto 45-miliónovej krajiny nie je výnimkou: preložené knihy z posledných rokov by sme spočítali na prstoch jednej ruky. Záujemcovia o históriu si síce mohli čítať o tomto krvavom území; Timothy Snyder, Anne Applebaum, David Satter, Orlando Figes, Michail Zygar, Ryszard Kapuscinski, Lawrence Schrad, Svetlana Alexijevič, Peter Pomerantsev alebo aj Tomáš Forró vysvetlili veľa z historického i politického pozadia a zo vzťahov Kyjev – Moskva, no ani jeden z nich nie je Ukrajinec. Z beletrie u nás vyšiel iba Serhij Žadan, Jurij Andruchovyč, Taras Prochasko a picturebook Andrija Lesiva a Romany Romanyšyn. Pre nášho čitateľa bol doteraz ukrajinský názor na svet, idey a problémy úplnou neznámou. Nemali sme možnosť spoznať ich spôsob premýšľania a hlavne to, čo stojí za ich príbehmi. Aj preto sme po šoku z vojenskej agresie prešli do prekvapeného úžasu, keď sme spoznali silu odhodlania jej obyvateľov, ich hrdosť na svoju krajinu a európske hodnoty, ktoré bránia za cenu svojich životov.

Autori na barikádach

Mal som možnosť viackrát navštíviť knižný festival Bookforum vo Ľvove i veľtrh Arsenal v Kyjeve. Oba patrili medzi to najzaujímavejšie a najinšpiratívnejšie, čo som mal možnosť v knižnom svete spoznať. Stovky divákov natlačených na čítačkách, angažované diskusie, plné divadlo pri celonočnom čítaní poézie, centrum preplnené ľuďmi s taškami napratanými knihami, večerné rozhovory o literatúre a nových nápadoch na terasách a nádvoriach historických palácov. Serhij Žadan, Oksana Zabužko, Taras Prochasko, Sofia a Jurij Andruchovyč sú za hranicami oceňovaní a doma sú hviezdami prvej veľkosti.

Ľvov, hrdé historické mesto patriace kedysi do Rakúsko-Uhorska, mesto, ktoré má byť podľa ruských predstáv onedlho zrovnané so zemou a zostane po ňom iba tráva, sa v tento deň pripravuje na ruský útok. V centre sú namiesto kaviarní a stánkov s višňovým likérom pripravení protitankoví „ježkovia“ a vrecia s pieskom. Kristus z Arménskeho kostola a vzácne tlače sa schovali do podzemia. Stanica, preplnená na prasknutie utečencami zo zbúraných miest, je svedkom posledných objatí otcov so svojimi deťmi a manželkami.

Na tamojšej Univerzite Ivana Franka sa na katedre slavistiky vyučuje slovenčina a v posledných rokoch tam vyštudovalo niekoľko talentovaných prekladateliek. Alexandra Kovalčuk naposledy preložila Ballovu knihu V mene otca, Lydia Khoda prekladá naše detské knihy. No dnes spisovateľky a prekladateľky roztrúsené po centre mesta a okolitých mestečkách zháňajú nepriestrelné vesty, vyrábajú molotovove koktejly, prevážajú humanitárnu pomoc, organizujú evakuácie, pomáhajú v záchytných a zdravotníckych centrách. Práve píšu históriu.

Nik z mojich známych zatiaľ pomoc s evakuáciou nepotrebuje. Zdvorilé poďakovanie a vždy rovnaká odpoveď: „Ak nás chcete podporiť, pošlite nejaké euro armáde.“ Ďalšie slová sú zbytočné, nie je na ne čas. Všetci zostávajú doma. Nás oblieva hrôza a beznádej, keď z diaľky sledujeme útoky na civilné obyvateľstvo, no oni navonok zostávajú pokojní. Je v nich hnev a najmä odhodlanie, pretože bránia civilizáciu pred barbarstvom. V ich knihách sme sa o tom mohli dávno dočítať, ale doteraz sme po nich nesiahali.

Keď som Olexandrovi Irvancovi chcel poslať honorár za uverejnenú báseň o zbombardovanom Irpini, odkázal, že to má čas. Keď Ukrajina zvíťazí, príde na Slovensko a kúpi si za to borovičku.

Ilustračná foto: Utečenci z Ukrajiny na hraničnom priechode so Slovenskom štvrtý deň po invázii Ruska.

Foto: Vladimír Benko / MV SR