Slzy Amazonky

Dávid Ursiny: Strom života / Rozprávky Veľkej Amazónie

Bratislava: Petrus, 2020

Ak o genéze myslenia európskych národov niečo vieme, je to najmä zásluhou toho, že sme ako deti počúvali a čítali staré rozprávky, mýty, povesti, piesne, balady a legendy. Pôvodní Američania nerozmýšľali inak, ich rozprávky sú nám však často cudzie. Kniha Strom života s podtitulom Rozprávky Veľkej Amazónie Dávida Ursinyho s vlastnými ilustráciami prináša prvýkrát do slovenčiny preložené rozprávky národov, ktoré každým dňom odsudzujeme na zánik.

Mytológia a predkolumbovské dejiny Amerík patria medzi najtajuplnejšie a najmenej prebádané oblasti etnológie, archeológie i literatúry. Niektorí z nás poznajú stvoriteľské mýty veľkých centralizovaných ríš, ktoré sa v Amerikách po tisícročia vyvíjali takmer bez dotyku s inými kontinentmi. Na počiatku všetkých bola voda. Manko Capaca a Mamu Occlo, súrodencov – manželov, vyslal od jazera Titicaca ich slnečný otec Inti-Viracocha. S týmto mýtom sa stretli prví španielski dobyvatelia.

Činy božských hrdinov stredoamerických kultúr ostali zaznamenané v posvätnej knihe Popol Vuh Mayov Quiché a v deviatich mayských knihách zapísaných v latinke – Chilam Balam z Yukatánu. Existovali aj maľované kódexy, vyrobené z kôry divého figovníka, s tisíckami hieroglyfov a bôžikov. Skončili však na hraniciach horlivého Diega de Landu a ďalších; zachovali sa štyri.

To, čo poznáme najväčšmi, sa týka civilizácií, ktoré boli svojou silnou hierarchizáciou európskemu mysleniu najbližšie, pretože po sebe napriek vášnivému ničeniu a rozkrádaniu zanechali veľa hmotného dedičstva. No dokonca ešte i legendy o pôvode takého centralizovaného národa, ako boli Inkovia, sa v porovnaní s archeológiou v ústnom podaní podnes dochovali oveľa živšie.

Čo sa dá potom povedať o ústnych tradíciách tých národov, ktoré doposiaľ žijú vlastnými kozmológiami v čoraz ohrozenejšej Amazónii?

Vlákno snov o stvorení sveta

Dávid Ursiny prináša tridsaťdva rozprávok Veľkej Amazónie, rozprestierajúcej sa v povodí Amazonky a jej prítokov na územiach dnešnej Brazílie, Peru, Venezuely, Ekvádoru a Bolívie. Tridsaťdva príbehov, ktoré z anglických verzií preložil a upravil tak, aby boli „šetrne upravené do podoby, ktorá je v našom kultúrnom prostredí prijateľná aj pre detského čitateľa“. Čo sú však rozprávky, ak nie stvoriteľské mýty?

„Na samom počiatku nebolo nič, len Nainema, otec všetkého, ktorý tiež nebol ničím iným, iba predstavou a snom. Nainemu obklopila jeho vlastná fantázia. Chytil ju a pomocou dychu priviazal k vláknu svojich snov,“ začína sa sled príbehov o stvorení sveta. Takmer ako kniha Genezis, len Ducha Božieho tu vystriedala fantázia „Boha“. Tento amazonský však ani zďaleka nie je taký neúprosný ako ten starozákonný; sám si je len snom a predstavou.

Informácia na záložke hovorí, že autor – prekladateľ príbehy prispôsobil detskému čitateľovi, čo naznačuje, že ani tieto stvoriteľské mýty sa nezaobišli bez exponovanej naturálnosti a hyperbolizácie zákonitostí pozorovaných v skutočnosti: smrti a života, ktoré sú vzájomne prepojené nemilosrdne, no životodarne pulzujúcou krvou a sexualitou.

Tmavá, záhadná, zázračná

Autor knihu zostavil z príbehov viacerých amazonských národov. Napríklad Tupari, Ramkokamekra, Kayapo, Sateré – maué, Tikuna, Umutina a ďalších. Za pozornosť stojí, že ich zoradil ako po sebe nasledujúce poschodia procesu stvorenia sveta a života na zemi. Najskôr je len „vajatajúci“ Nainema, naplnený vlastnou fantáziou, potom je stvorená rieka, potom prví ľudia.

Pravdaže, nechýbajú zásadné prvky všetkých amerických stvoriteľských mýtov a náboženstiev, slnko a mesiac, či skôr Slnko a Luna, pretože mesiac je asi vo všetkých predkolumbovských náboženstvách spájaný so ženskými božstvami. Tmavá, záhadná, smutná a trpiaca, no predsa zázračná bohyňa, ktorej trpké slzy sú tepnou všetkého amazonského života, bolestného i krásneho, sú samotnou riekou Amazonkou:

„Keď luna prvýkrát uvidela slnko, zaľúbila sa doň a slnko jej lásku opätovalo. Rozhodli sa, že budú spolu žiť ako muž so ženou. Lenže potom pochopili, že sa nemôžu stretnúť, pretože by to znamenalo koniec života na Zemi. Všetko na svete by zhorelo, vody by vyschli a každé živé stvorenie by zahynulo. Luna sa preto veľmi zarmútila a začala plakať. Na zem stekali jej obrovské slzy a tých bolo toľko, že zaplavili celé údolie a ich mohutný prúd dodnes tečie až do mora. Tak vznikla rieka Amazonka.“ 

Zem, na ktorej plače Amazonka

Nemožno, prirodzene, zabudnúť na Zem, na Matku Zem. Ak v prevahe mytológií býva stvoriteľom slnečný mužský nebeský element, vždy má svoj menej vznešený, nie však menej uctievaný protipól. Dôležitosť Zeme, ktorá tu bola sama dokonca už vtedy, keď ešte ani Luna neplakala a Slnko nesvietilo, je v amerických mýtoch pozoruhodne živá dodnes. Ak si to pripustíme, môže nám pripomínať aj múdrosti dávnych európskych civilizácií, ktoré –  podobne ako ešte stále mnohé súčasné americké národy – zem zvykli uctievať v jaskyniach, previsoch či tmavých výmoľoch, pripomínajúcich ženské lono, z ktorého pochádza život.

Tejto zemitej, prostej a hlbokej zákonitosti je prispôsobená nielen kozmológia, ktorá sa v rozprávkach prejavuje, ale aj rovnováha života, na ktorú tak v celkom reálnom každodennom aj politickom živote zúfalo apelujú zvyšky pôvodných juhoamerických, špecificky amazonských národov. Zem, na ktorej plače Amazonka, je znásilňovaná, a oni, jej deti, sú vytrhávané z jej lona.

Tento moment, zdá sa, bol aj jednou z motivácií Dávida Ursínyho, keď sa dal na zostavovanie knihy príbehov národov, ktoré „napriek neúprosnému tlaku civilizácie neopustili svoj tradičný spôsob života, a tých, ktoré s čarokrásnou prírodou stále miznú z povrchu tohto sveta“.  Príbehy a myslenie ľudí, žijúcich v takom bytostnom spojení s prírodnými zákonitosťami, sprostredkovať ľuďom vo svete, kde práve tento priamy, takmer telesný kontakt s realitou chýba, je zložitá úloha. Autor si v tom pomohol bravúrne a celkom sám krásnymi ilustráciami, ktoré insitne, rozprávkovo naturalisticky a farebne každý príbeh dopovedúvajú.

Smutné trópy...

Len dve veci by sa možno dali trochu vytknúť.  Ak hovoríme o „tlaku civilizácie“, nemali by sme spomenúť ktorej? V európskom myslení bolo až donedávna bežné hovoriť o civilizovaných a necivilizovaných národoch, dnes sa však už významy slov zvyknú spresňovať. Pretože tie „necivilizované“ národy svoju civilizáciu mali a majú. To, že ich vytláča „civilizácia“, svedčí skôr o jej necivilizovanosti a nie opačne. Podobne je to s výrazom „Indián“, používanom priamo v príbehoch. Americké národy o sebe nikdy ako o Indiánoch nehovorili; dobre vieme, že to slovo priniesli Európania, mysliac si, že sú v Indii, a neskôr už boli priveľmi leniví, aby začali ľudí, ktorými opovrhovali, volať inak.

Príbehy svetových mytológií prosto hovoria o „ľuďoch“ a tak by to azda malo byť aj tu. Spolu s uvedením, z ktorých anglických zdrojov a prekladov presne autor čerpal.

Pravdaže, to len veľmi málo mení na celkovom dojme z knihy, ktorej príbehy sú prerozprávané peknou a hladkou slovenčinou s celkovým dôrazom na výtvarný detail a grafický dizajn. Vlastne je to taký paradox.

Nebolo by niekedy lepšie obetovať niečo z nášho poznania o pretrvávajúcich starých pôvodných kultúrach, ako sa o ich zániku dozvedať z krásnych kníh a môcť tak málo urobiť?

„Nenávidím cesty a objaviteľov“, napísal Claude Lévi-Strauss, keď v 20. storočí vracal v európskom povedomí dôstojnosť týmto „primitívom“. „A predsa sa náhlim porozprávať vám, čo som objavil,“ dodal, keď sa vrátil z Veľkej Amazónie, ktorú vtedy nazval „smutnými trópmi“.

Silvia Ruppeldtová (1977)

Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.

Ilustrácia Dávida Ursinyho z knihy Strom života.