Smäd po katarzii

Usporiadanie veršov či slov vo veršoch má niekedy funkciu tvarom vyjadriť sémantiku. A ona je podopretá nielen reflexiami či spomienkami lyrického subjektu (raz Ja, inokedy Ty), ale aj množstvom mien a iných reálií z najrôznejších oblastí ľudského poznania, filozofických právd a tvorby zo širokých dejín ľudstva i z priestoru a času univerza. Spomedzi reálií sa najčastejšie objavuje oblasť flóry a príroda celkovo. Ak by sme nevzali do úvahy niekoľko ilustrácií (Svetlana Fialová), i tak musíme tvrdiť, že kniha Vesmírny prach si  je výtvarne zaujímavá výstavbou textov. Sú rozdelené do troch častí (Transmisie, Dcéro-matky, Telom meriaš/m čas).

Básne prvého súboru sú bez nadpisov, v druhej časti sú nadpisy súčasťou nasledujúcich veršov a v tretej sú názvy básní zreteľnejšie. Okrem dvojbodiek, prípadne troch bodiek nenájdeme vo veršoch interpunkciu a to umožňuje ich tvorivejšie vnímanie a čítanie. Veršové presahy, uvoľnenosť, resp. voľný verš je v nich nadmieru zreteľný.

Ohromne zaujímavé a nostalgické

Lyrický subjekt premýšľa nad ústrednou témou, z ktorej sa odvíjajú línie, súvisiace nielen s množstvom jeho znalostí, ale je tu prítomná aj osobná skúsenosť. Asociácie a predstavy o minulosti vlastnej i blízkych sú ohromne zaujímavé a zväčša nostalgické. Stále v nich cítiť bytostné zranenie lyrickej hrdinky, nepokoj a táto realita zatláča spomienky na príjemné chvíle i na čas detstva. Takýto stav vyvoláva aj emóciu nepokoja a hnevu, priam bezmocnosti, odmietania až nihilizmu („len dúhovky mi už neiskria pozerajú zlomene neisto“ s. 51; „absencia všetkého aj fabulácie spomienok“ s. 52).

Lyrická hrdinka konfrontuje prítomný moment so spomienkami, lebo „úzkosť doluje prázdny priestor“ (51) a jej aktuálny stav pripomína performancie, ale „duch za žiadnych okolností nezhorí“. (s. 52) Subjekt však ďalej túži spolu napríklad s Matissom („kto chce vidieť kvety / vidí ich všade“ s. 54), lenže tma v duši ich dokáže zatemniť.

Motív kvetov je v týchto Bodnárovej veršoch silný dvojpólovo: „agónia kvetov otrava tráv požiare lesov smútok (...) iba detské srdcia vydychujú nežnosť! (s. 14) Bolo to však dávno, aj „prales sociálnych sietí ešte v diaľke“ a „príroda mala voľný dych“. (s. 22)

Analógie života kvetov a človeka

Prepojenie času a prírody je u poetky zaujímavé a súčasne apelatívne, keď si stavia otázku, či sa ešte dá svet – príroda zachrániť, prípadne keď konfrontuje tmavý, nočný, ale príjemný obraz prírody, kde „sa nikto nebojí tieňov“ (s. 24), s nočnými trasami utečencov.

Drobné objekty skutočnosti paratakticky zoraďuje do množiny, ktorá vytvára celistvý obraz analógie života kvetov a človeka, zrod prírody a zrod myšlienky („jej maľby boli skôr / odtlačky smrti...“ s. 45), aby opäť nastúpilo prebudenie („bezváhová vzdušná opäť tancujúca, spievajúca... (...) ale tam vzadu (...) hladní putujúci...“ s. 48) a „absencia všetkého aj fabulácie spomienok“ (s. 51), túžba po pokoji a slušnosti („musím byť v hlučnom svete (...) čoraz primitívnejších prejavov chcela by som byť plachou poetickou / svedkyňou“, s. 53).

Až halucinačné predstavy dobra a zla

V Bodnárovej veršoch je stále prítomný kontrast prítomnosti (zväčša negatívnej) s minulosťou (zväčša príjemnou) a z tohto vyplýva túžba vrátiť sa „do hájov detstva“. (s. 12) Takýto kontrast nachádza i v človeku, keď napríklad ten istý vyrobil parfum i bojový plyn.

Predstavy a spomienky na dobro a príjemno siahajú až do stavu zrodu. Po rokoch sa z podvedomia vynára aj to, čo subjekt zabudol alebo tajil či tomu vtedy nerozumel. Ide najmä o nevysvetliteľné vzťahy medzi matkou a dieťaťom, niekedy až halucinačné predstavy dobra a zla „vždy budeš písať o matke“. (s. 35) Rozvíja vzťah matky a dcéry i vzťah po smrti matky „hľadáme stratenú pamäť strateného času“(s. 37), spomína generačné vrstvy, zvyky, tradície, lyrický subjekt si uvedomuje zákonitosti nostalgie i pravidelnosť spomienok. Do tohto zapadajú i snové verše o stretnutí s mŕtvym synom. Je tu prítomná aj istá naliehavosť a dôležitosť rozpamätávania sa voči inému subjektu: „pamätáš tiež?“ (s. 41), „a pamätáš si svoj vtedajší domov?“(s. 40)

Ku koncu zbierky pribúda smútok za minulým, je tu aj predstava malého chorého syna, silné spomienky na detstvo i prvé lásky a partnerské vzťahy, uvedomovanie si výmeny generácií, konfrontácia staroby a mladosti a napokon premena človeka po smrti a jeho splynutie s prírodou.

Gabriela Rakúsová (1943)

Literárna kritička, recenzie publikuje v printových médiách. Je autorkou rozhlasových literárnych kompozícií o spisovateľoch a ich dielach, niekoľkých dramatizovaných próz. Knižne vydala súbory textov Z literárnych reflexií (F.R. & G, 2015), Fiktívne rozhovory (LIC, 2018), Medzi realitou a jej znakom / interpretačné úvahy o knihách a Medzi autorom a čitateľom (Modrý Peter, 2018 a 2021).

Jana Bodnárová: Vesmírny  prach si

Levoča: Modrý Peter, 2021