Vyhľadávanie
Alexander Balogh, prominentný doyen kultúrnych rubrík denníkov SME a Denník N, sa podujal napísať svoju srdcovku: sériu pätnástich portrétov českej prevažne undergroundovej scény, ktorú pod názvom Môj český snár vydalo vydavateľstvo Artforum.
Niet pochybnosti o tom, že Balogh neoficiálnu, teda disidentskú vetvu kultúry nášho západného suseda dôverne pozná a má k nej presvedčivý, naozaj hlboký vzťah. S jej najvýraznejšími predstaviteľmi z oblasti hudby, literatúry, výtvarného či dramatického umenia udržiaval riskantné styky už počas normalizácie, tajné produkcie legendárnych Plastikov navštevoval aj v čase, keď to preňho mohlo byť nebezpečné a svojimi aktivitami významnou mierou prispel k nadväzovaniu kontaktov s málopočetnými slovenskými náprotivkami. Nie je náhodné, že Balogh sa po boku hudobného publicistu Jiřího Černého v júni 1989 ocitol aj na slávnom rebelantskom koncerte americkej folkovej speváčky Joan Baez v Bratislave, ktorý vyvrcholil škandalóznym vypnutím jej mikrofónu a triumfálnym premiérovým vstupom Václava Havla do povedomia slovenskej verejnosti.
Pred čitateľom defiluje v autorových osobných spomienkach, úsmevných anekdotách, pôsobivých rozhovoroch, ale aj v machoninovsky ladených subtílnych príbehoch so zátvorkami štrnásť protagonistov českej neoficiálnej a polooficiálnej kultúrnej scény (pätnásta portrétovaná osobnosť, básnik medzivojnovej avantgardy Vítězslav Nezval, z tohto radu vybočuje). So všetkými zažil Balogh svoju osobnú anabázu, ktorej literárnemu spracovaniu ako novinár telom a dušou nedokázal odolať. Snár, ako symbol úprimného obdivu, je v jeho ponímaní „kolekciou zážitkov a skúseností zo stretnutí s vybranými umelcami a ich dielami, evokujúcich príjemné a poučné sny“.
Navzdory totalite
Od úvodného profilu Egona Bondyho, „zlého dieťaťa“ českého undergroundu, ktorý po rozpade Československa našiel útočisko v Bratislave, kde sa rýchlo stal guru mladej literárnej a spoločenskovednej generácie, cez nezlomného hudobného kritika Jiřího Černého, statočne odolávajúceho normalizačnej moci, pesničkárov Svatopluka Karáska, Vladimíra Mertu či famózneho Vladimíra Mišíka, nenapodobiteľného prozaika Bohumila Hrabala, básnikov Martina Jirousa a Andreja Stankoviča až po vrcholné osobnosti českej kultúry 20. storočia Václava Havla, Jiřího Suchého a Ludvíka Vaculíka sme svedkami fascinujúcej kráľovskej jazdy, ktorá čitateľa svojím bohatým záberom a intenzívnou osobnostnou skúsenosťou vtiahne do centra udalostí a vrchovato obohatí. A zároveň aj pobaví: kto by nepookrial pri neuveriteľnej historke „priekopníka českého happeningu“ Eugena Brikciusa, keď opisuje, ako počas normalizácie absolvoval na bratislavskej filozofickej fakulte namiesto študenta kunsthistórie Olega Tatarku skúšku z latinčiny a príslušného profesora ohromil plynulou konverzáciou v tomto jazyku. Alebo, komu sa dnes na Slovensku pri sledovaní kultového filmu Pelíšky v pamäti vybaví, že hudba, tvoriaca inštrumentálny podmaz dojímavých scén diela, pochádza z pera Vladimíra Mišíka a cituje jeho slávnu pieseň Sluneční hrob? Čo portrét, to klenot, podávajúci svedectvo o nezvyčajne košatom podhubí českej kultúrnej scény, ktorá si aj v nepriaznivých podmienkach totality dokázala uchovať autenticitu a vysokú umeleckú úroveň.
Pocta Vaculíkovi
Azda najpôsobivejšou časťou knihy je záverečná stať o prozaikovi a fejtonistovi Ludvíkovi Vaculíkovi, autorovi nezabudnuteľného literárneho manifestu Dvetisíc slov z roku 1968, ktorý následne vyprovokoval inváziu „spriatelených“ armád do našej spoločnej vlasti. Text zachytáva Vaculíkovo posledné životné obdobie, reflektované ústami jeho manželky Madly, uvádza aj Baloghov rozhovor s prozaikom a dojemne opisuje spisovateľovu rozlúčku s Václavom Havlom pri preberaní Ceny Jána Langoša. Napokon, aj samotný názov Baloghovej knihy vytvára alúziu na vrcholné Vaculíkovo epistolárne dielo Český snář.
Baloghovo úsilie o zmapovanie kultúrnej scény a reflexiu jej najvýznamnejších predstaviteľov nie je v domácej literárnej spisbe nové. Ak opomenieme eseje Štefana Žáryho, ktoré v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vyšli pod názvom Snímanie masiek, o čosi podobné sa v nedávnom období pokúsil Oleg Pastier, keď vo svojom vydavateľstve Fragment vydal sériu príbehov či koláží nazvaných Za ozvenou tichých hlasov o šiestich osobnostiach slovenskej kultúry. Pastier však na rozdiel od Balogha až na dve výnimky s väčšinou z nich nemal osobný kontakt a čerpal z prameňov.
Baloghova kniha ťaží z prvej ruky a stojí za prečítanie.
Ivan Marton (1945)
Študoval muzikológiu v Bratislave, vo Varšave a v Hamburgu. Bol dlhoročným dramaturgom Slovenskej filharmónie, pracoval aj ako hudobný producent. V roku 1990 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN.
Alexander Balogh: Môj český snár
Bratislava: Artforum, 2022
