Emma Tekelyová, obdivovaná aj nenávidená, sa nikdy nevzdáva.

Vraj sa na ňu podobám. Keď bola moja dcéra maličká a  pozerala si Emmine fotografie v jej debutovej (a pre slovenské socializmom ubité ženy prevratnej) knižke Byť ženou je úžasné, na otázku: „Kto to je?“, odpovedala, že „maminka“. Áno, prečítala som si všetky jej tri „ÚŽASNÉ“. A stále sa k nim vraciam. Sú riadne domaľované, pretože som si v nich zvýraznila množstvo sviežich viet. Meno Emma Tekelyová zahviezdilo aj v istej žiadosti o  rozvod, ktorá bola oficiálne podaná na súd. Navrhovateľ ako jeden z dôvodov ukončenia manželstva s odporkyňou uviedol: „Jej hlavnými životnými vzormi sú Emma Tekelyová a Pipi Dlhá Pančucha.“ Emmu Tekelyovú ako „spisovateľku“ treba však brať naozaj,či s  rezervou alebo tak, ako som napísala, v úvodzovkách. Jej pokusy o písanie beletrie (Klinika krásy, Lesk na pery) ukazujú, že seriózna beletria nebude jej doménou. Iste na to prišla aj sama. Jej nasledujúce dve knihy Ženy nebláznite! Vek je len čísloChlapi, neštvite nás už!, svižne ilustrované Noémi Kolčákovou Szákallovou, sú akoby voľným pokračovaním jej starých dobrých „ÚŽASNÝCH“. Samozrejme, v novom modernejšom dizajne. Ostatná kniha Emmy Tekelyovej, ktorú stvorila spolu so svojou dcérou Emou Tekelyovou, Sladkosti, od ktorých sa nepriberá, už svojím názvom a  vizuálnym spracovaním smeruje k vysokej marketingovej úspešnosti. Podobne marketingovo úspešné boli (s výnimkou dvoch nevydarených pokusov o román) aj jej predchádzajúce knihy, v ktorých sa autorka snaží čitateľov presvedčiť, že krásna, večne mladá blondína sa celkom harmonicky môže snúbiť s vysoko nadpriemerným IQ v jednom celku. Ženy, ktoré nosia vysoké podpätky, chcú trtkať, znie názov básne slovenskej poetky Miroslavy Ábelovej. Čo chcú ženy, ktoré si svoje hnedé vlasy dajú prefarbiť na blond?