Som presne tam, kde mám byť

Peter Balko, laureát Ceny Jána Johanidesa v kategórii do 35 rokov za knihu Vtedy v Lošonci z roku 2016,  je teraz s románom Østrov na rovnakú cenu nominovaný opäť. Ďalšími nominovanými (v abecednom poradí) sú Michaela Rosová s knihou Tvoja izba a Alena Sabuchová s titulom Šeptuchy. 

Druhá nominácia na cenu v kategórii mladých autorov. Cítiš sa byť ešte mladým autorom?

Získať s debutom túto cenu bola pre mňa veľká pocta – kvôli samotnému Johanidesovi aj skutočnosti, že v tom roku obdržala hlavnú cenu fantastická Alta Vášová. Odpoveď na otázku, či sa ešte cítim ako mladý autor, tkvie v tom, či sa ešte vôbec cítim ako mladý človek. Takto pred rokom sme sa s Verou zosobášili. Keby som si mal – v hypotetickom svete pred pandémiou – vybrať medzi žúrom vo Fuge a gaučovou kultúrou s Netflixom, už by som si vybral druhú možnosť. Čoraz viac lipnem na svojich obsesiách: mám rád mačky, sviečky, black metal, staré budovy, oceán, noc, Island a pomalú kaviarenskú kultúru. Pri písaní si potrpím na rituály a pokoj. Keď ma začali pobolievať kríže, naučil som sa cvičiť každé ráno; dnes sa k tomu musím nútiť a niekedy aj podvádzam. Snažím sa nebyť za každú cenu v obraze a ignorovať závislosť zvanú Minúta po minúte. O pár mesiacov budem mať tridsaťdva rokov a pri každom novom texte – či ide o prózu alebo scenár – som úplne na začiatku; obnažený, neistý a vystrašený na smrť z čistého bieleho papiera. Potom však napíšem prvú vetu a zovretie strachom povolí – to, čo nasleduje ďalšie týždne a mesiace, s každým novým slovom či kapitolou, sa dá nazvať šťastím. Necítim sa ako mladý ani ako starý autor – cítim, že som presne tam, kde mám byť.

Zmenilo sa tvoje písanie a vnímanie literatúry päť rokov od úspešného debutu?

Písanie vnímam ako stopy v čase. Ako odtlačky, ktoré reprezentujú v danom období moju optiku na seba i svet, vkus, city. Aby som sa mohol raz pozrieť späť a podľa jednotlivých textov vidieť akúsi emočnú mapu môjho života. Zatiaľ čo Vtedy v Lošonci bol milostný dopis môjmu detstvu a bájnej metropole juhu, Østrov je zrkadlom môjho tridsaťročného ja, ktoré je pokojnejšie, už nepotrebuje nikomu nič dokazovať a snaží sa dôverovať svojim inštinktom. Vďaka tomu som si pri písaní nedával žiadne hranice – jediným kompasom bola nespútaná energia fantázie. Tá sa stala základnou hnacou silou príbehu Tichomíra Bazu i môjho procesu písania. Od napísania môjho debutu som sa zmenil nielen ja, ale aj okolitý kontext a doba. A nemám na mysli iba koroavírus, ktorý predefinoval našu optiku na zdravie, bezpečnosť, strach, paranoju či samotnú funkciu štátu a vyplavil z nás to najlepšie i najhoršie. Zmenilo – alebo skôr prehĺbilo – sa aj moje vnímanie literatúry a umenia. Ešte viac ma baví vytvárať si vlastné literárne svety, obaľovať papier kosťami a šľachami, prepájať realitu s mágiou, fraškou i hororom, a hlavne nebáť sa byť úprimný voči vlastnému vkusu, nočným morám i úchylkám. Čoraz viac ma fascinujú autori, ktorí podriadili vlastný život svojej literárnej misii – od Kafku, cez Pessou až po H. P. Lovecrafta. Posledný menovaný je posledné roky mojou literárnou ikonou; majákom žiariacom v ďalekom, chaotickom a hladnom vesmíre.

Østrov je zmesou množstva žánrov i filozofovaním nad zmyslom literatúry. Ako je najlepšie ju čítať?

Bol by som najšťastnejší, keby čitateľky a čitatelia čítali moju knihu ako dobrodružný príbeh. Ako zaprášenú napodobeninu verneovky, ktorú znenazdajky objavíte na chalupe v knižnici starých rodičov. Ako paperbackový, zábavno-okultný horor o fantázii, ktorý pod pseudonymom – z finančnej tiesne a z lásky k rôznym žánrovým formám – napísala B. S. Timrava. Ako návod na poskladanie halucinogénnej postele z Ikey, na ktorej môžete cestovať po Cerovej vrchovine, brodiť sa lučeneckým podzemím i plaviť sa prastarým medeným morom k brehom Østrova bez toho, aby ste opustili svoj zapečatený, savom a droždím nasiaknutý domov. A ak máte chuť, môžete si k čítaniu pustiť soundtrack zo slučiek Williama Basinskeho, oceánskych kompozícií Ólafura Arnaldsa či pekelných nočných vĺn Sunn O))).

Aké knihy sú pre teba najzaujímavšie? Čo by mali obsahovať a ako by mali byť napísané?

Mám rád knihy ako artefakty. Rád sa nimi obklopujem a keď cestujem, vláčim ich so sebou z miesta na miesto. Ak nie je v kufri miesto, radšej si vezmem menej bielizne než kníh. Cítim sa s nimi v bezpečí. Aj pri písaní ich chcem mať neustále nablízku – rovnako ako kávu – nie pre to, aby som sa ich snažil napodobniť, ale aby ma v slabšej chvíľke postrčili vpred, poradili mi alebo ma aspoň dobre zdrbali. Pri čítaní si zachovávam detskú otvorenosť – keď ma kniha vtiahne, plne sa jej oddám, a je mi jedno, či ide o ruskú klasiku alebo paperbackový western. Kľúčový je pre mňa jazyk, príbeh a poetika. Vždy ma priťahoval strach a odvrátená, temná strana reality. Mal som krásne a pokojné detstvo, ktoré sa mi stalo akousi zlatou klietkou, preto som hľadal únik, čosi vychýlené, chaotické, desivé. Týmto únikom – a neskôr aj tlakovým hrncom pre rôznorodé emócie – sa stal horor. V kinematografii prerástla táto záľuba do profesionálnej deformácie a posledné roky dobieham aj resty v hororovej literatúre. Od spomínaného H. P. Lovecrafta cez E. T. A. Hoffmana, tajomného Algernona Blackwooda, waleského okultistu Arthura Machena až po vynikajúceho súčasného aljašského autora Lairda Barrona. Upozorňujem, že niektoré texty môže vážne skomplikovať vaše nočné výpravy na toaletu.

V jednom rozhovore si sa vyjadril, že radšej, ako by si mal autenticky opisovať realitu, si konštruuješ vlastnú, Konštruuješ už ďalší svet?

Momentálne pracujem na dvoch celovečerných filmoch. Ide o fúziu špionážneho trileru a politického podobenstva s názvom Spis v réžii Jonáša Karáska a produkcii Wandy Adamík Hrycovej, ktorý je voľne inšpirovaný kauzou Gorila a ponúka pohľad za oponu mechanizmov tajnej služby; ide o veľký, náročný a dlhoročný projekt, s ktorým sme absolvovali rozsiahly zber materiálu, zaujímavé rozhovory, viacero verzií scenára i príbehu aj zahraničné workshopy, a verím, že už čoskoro začneme natáčať. Prednedávnom som zase dopísal prvú verziu scenára folk hororu Matka noci, na ktorom pracujeme s režisérom Petrom Czikraiom a producentami Janou Klukovou a Michalom Kollárom; temný a spletitý príbeh s bohatou mytológiou pojednáva o rôznych podobách zla, strachu z neznámeho a fenoméne čarodejníctva. Popritom si začínam vytyčovať základy novej knihy – ale aby sa stavba neprepadla skôr, než sa postavia prvé múry, tak si konkrétnosti ešte nechám pre seba. Iba tri slová: zbierka strašidelných poviedok.