Vyhľadávanie
Na podujatí nazvanom Umenie prekladu bol hosťom moderátora Michala Hvoreckého aj Ján Štrasser, ktorý sa zaslúžil o slovenský preklad Šiškinovej najnovšej knihy. Michail Šiškin spríjemnil atmosféru úsmevným rozprávaním o vplyve spisovateľskej činnosti na jeho osobný život, o zrode románu Listovník či o svojom pohľade na otázku ideálneho spisovateľa a ideálneho čitateľa.
Poznamenal, že rozlišuje dve skupiny spisovateľov: tých, ktorí sú pánmi románu, a tých, ktorí sú jeho sluhami. Objasnil, že pán románu sa ráno zobudí, vypije šálku kávy, zazvoní zvončekom a román k nemu pribehne so slovami „Pane, čo dnes budeme písať?“ a pán diktuje. A on (Šiškin), sluha románu, sedí a čaká, kým zazvoní zvonček. A keď sa tak stane, sluha pribehne a pýta sa „Pane, čo dnes budeme písať?“ a román mu diktuje. Hlavnou výhodou podľa Šiškina je to, že pán je vždy múdrejší ako sluha. Za najväčšiu nevýhodu považuje skutočnosť, že on ako sluha môže sedieť, čakať a čakať, a zvonček stále nezvoní. Môže to trvať aj rok, dva, tri. Po napísaní románu Venušin vlas prešli štyri roky, kým začal písať Listovník.
V súvislosti s tým Štrasser podotkol, že aj prekladateľ má svoj zvonček. Volá sa termín. Priznal, že jeho zvonček zvoní každý deň, takže si musí sadnúť k práci a tvoriť. Okrem toho prezradil, prečo ho román Listovník oslovil: „Je to rozprávanie dvoch ľudí v podobe listov, hoci to nie je epištolárna kniha, a rozprávanie je veľmi pekné, sugestívne – to je prvá vec, čo ma upútala. To druhé, čo ma zaujalo, je, že postavy sú z rôznych časových rovín. Rozprávač žije v roku 1900, je práve v Číne ako vojak ruskej armády, a rozprávačka žije v súčasnosti, niekedy okolo 80. rokov. A, ako už napísal pán Šiškin v jednom rozhovore, čitateľ je ten svorník, ktorý spája dve časové roviny rozprávania. Až v ňom sa to scelí do jednej sugestívnej korešpondencie.“
Michail Šiškin prezradil tiež dôvod svojho odchodu z Ruska do Švajčiarska. Skonštatoval, že len odchod z vlasti mu pomohol pochopiť, čo preňho znamená ruský jazyk, porozumieť ruskej histórii, krajine. S plynúcim časom sa mení aj jazyk. To, čo bolo včera „cool“ alebo živé, už zajtra môže by zastarané, zhnité. Odchod mu pomohol pochopiť prostú myšlienku, že netreba bežať za jazykom, ale vytvárať si svoj vlastný, ktorý bude vždy čerstvý a nový, dokonca aj po spisovateľovej smrti.
Na margo jazyka a písania poznamenal: „myslím si, že písanie je preklad“. Priznáva: „Pochopil som, že písanie je vlastne práca so slovom, a čo znamená práca so slovom, som si prvýkrát uvedomil, keď som mal 15 rokov a chcel som vyznať lásku dievčaťu. Prišiel som k nej, otvoril som ústa a zostal som paralyzovaný, pretože som zistil, že to, čo cítim, neviem vyjadriť slovami, lebo slová sú mŕtve. A keď človek spozná, že jazyk je mŕtvy, začína sa práca spisovateľa. To, čo sa s nami deje, sa odohráva na mimojazykovej úrovni, tam niet slov. A úlohou autora je preniesť, preložiť to „mimo slov“ na jazyk jazyka. A preto, ak prekladám nepovedané do jazyka jazyka, som nekompromisný. Nič si nemôžem dovoliť. Umenie prekladu je umenie kompromisu. A keď píšem svoje vlastné texty, hovorím si: žiadne kompromisy. Čo je to preklad, som pochopil, keď mi z anglického vydavateľstva poslali tri verzie skúšobných prekladov dvoch listov z Listovníka. Boli preložené troma prekladateľmi a ani jedna veta nebola identická. Nie preto, že by bol jeden z nich lepší a druhý horší, ale pretože sú to tri rôzne osobnosti s vlastným vkusom, vlastným vnímaním literatúry. No keby každý z nich preložil Listovník do angličtiny, mal by som tri rôzne verzie. To, čo budete čítať vy, som nenapísal ja, ale Ján Štrasser. Ak sa vám zapáči, je to môj román. Ak nie, je to len preklad."
V románe Listovník zohráva významnú úlohu zmysel pre detail. Ten je pre Šiškina mimoriadne dôležitý aj v reálnom živote. Hovorí: „Podstata umenia spočíva v hodnovernosti. Umenie je dielom reality a táto realita musí byť hodná viery. Dielo sa nedá uchopiť inak než cez autentické detaily. Detail je základom reality. To, čo nás obklopuje, úplne zmizne, no hodnoverný detail zostáva a na ňom bude skutočný svet stáť, kým bude existovať. Pokiaľ sa detail nestal slovom, neexistuje. Na to, aby sme si ho všimli, aby sa zachoval, treba ho premeniť na slovo.“
Autor sa vyjadril aj k otázke, ako vníma osobnosť dnešného čitateľa. Porozprával tiež o skúsenostiach s čitateľmi jeho vlastných románov: „Čitateľ je vždy jeden. Predstavte si, že ste čitateľ, prídete do kníhkupectva a vidíte knihy, z ktorých si máte vybrať. Prvá vec, ktorá vám napadne, je: ,Prečo ma vydavateľ či predavač považuje za idiota, prečo si musím kúpiť tzv. bestsellery?! Veď to je ponižujúce!‘ Každá kniha má svojho čitateľa. Takéto bestsellery majú tiež svojich milovníkov, ale môj čitateľ prechádza pomimo nich, pretože sú preňho ponížením. Hľadá si knihu, ktorá bude preňho predstavovať výzvu.“ Milovníkov písaného slova zaujíma aj to, odkiaľ spisovatelia čerpajú inšpiráciu pre svoje diela. Šiškin to vidí veľmi jednoducho, no zároveň i ako neustály impulz: „Vo svojich knihách vždy odpovedám na tú istú otázku, ktorá vzniká už v detstve: vy zomriete, mama zomrie, babka, brat, všetci milovaní ľudia odídu. Čo sa s tým dá robiť? A vy sa snažíte nájsť odpoveď na túto otázku. Ak máte šestnásť alebo päťdesiat rokov, máte na ňu rôzne názory. Po nejakom čase v živote človeka prichádzajú ďalšie odpovede a vám sa podarí vytvoriť novú knihu. Zdá sa vám, že ste problém vyriešili. Keď však s pribúdajúcimi sivými vlasmi odchádzajú ďalší vaši blízki, pochopíte, že ste riešenie nenašli, a preto musíte napísať nový román.“
