Sonda do normalizačných Košíc

Daniel Pastirčák, Rudolf Prekop (zost.): Zakázaná výstava 77

Levoča: Modrý Peter, 2020

Bola, vlastne nebola raz jedna výstava s názvom ... od trinástej komnaty. V košickom E-klube na internáte Vysokej školy ekonomickej sa na nej v júni 1977 chcelo prezentovať zopár odvážnych študentov Strednej umelecko-priemyselnej školy. Po zásahu Štátnej bezpečnosti napokon zostala otvorená len pár hodín, ale lokálna legenda o tejto „zakázanej výstave“ pretrvala desaťročia.

Nedávno o nej vznikla aj kniha Zakázaná výstava 77, ktorú zostavili priami aktéri, dnes známe osobnosti kultúrneho a umeleckého života, výtvarník, spisovateľ a kazateľ Daniel Pastirčák a fotograf Rudolf Prekop. Polyfonicky vystavaná publikácia pamätník čiastočne presahuje úzko vymedzenú tému výstavy a vypovedá všeobecne, hoci zároveň výrazne subjektívne, aj o dusnej spoločenskej atmosfére v období normalizácie, o nástrojoch cenzúry a represívnych metódach komunistického režimu.

Spomínanie na mladosť

V centre záujmu knihy stojí partia priateľov, mladých nekonvenčných ľudí, začínajúcich umelcov, ktorých osudy zdanlivo singulárny fakt – jedna výstava – ovplyvnil na desaťročia. Negatívne – aktéri boli viac či menej spoločensky a profesionálne postihnutí, no aj pozitívne – pre viacerých sa totiž udalosti okolo výstavy stali výrazným impulzom vykročiť na cestu nekonformného myslenia.

Iniciátor celého edičného projektu Daniel Pastirčák sa s odstupom štyroch desaťročí „reportážne“ vracia na tvár miesta, hľadá dokumenty aj kontakty na zainteresovaných ľudí, pretože „ak nezachytíme stopu tej mladíckej vzbury – sled udalostí, ktoré nás v krátkom čase tak zásadne formovali –, stopa sa navždy stratí pod prílivom času“ (s. 26). Jeho cieľom je poskytnúť ucelenú predstavu o výstave (s. 35), čo však nie je celkom dobre možné, lebo väčšia časť vystavených prác sa stratila alebo bola zničená. A hoci má kniha aj bohatú fotografickú prílohu, ide tu najmä o rekonštrukciu slovnú – chvíľami vecnú, inokedy zľahka patetickú a spomienkovo prikrášľujúcu – napokon, témou spomínania je tu vlastná mladosť.

Osem pohľadov znútra

V knihe má každý z ôsmich aktérov svoj hlas, svoju vlastnú kapitolu. Spolu s textami niekoľkých ďalších pamätníkov sa vytvára mozaika diania okolo výstavy aj širších vzťahov – medzi sebou, v rámci školy, čiastočne aj v priestore dobových Košíc. Všetko sú to pohľady znútra, občas bez zjavnej informačnej hodnoty pre nezainteresovaného čitateľa, často dosť emocionálne, zväčša fragmentárne, vyškrabané zo spodných poschodí pamäti dnešných šesťdesiatnikov. Jednotlivé príspevky nie sú rovnocenné rozsahom ani hĺbkou. Tón prirodzene udávajú koordinátori knižného projektu D. Pastirčák a R. Prekop, ďalšími zúčastnenými umelcami sú Jozef Kužidlo, Dušan Očkovič, Milan Laciak, Erik Groch, Jaroslav Beliš a Ľubomír Badiar.

Príslušné dokumenty krajskej správy Štátnej bezpečnosti z archívov získal Miroslav Pollák. Okrem nich textami prispeli aj vtedajší učitelia SŠUP v Košiciach – český fotograf Ivo Gil, kunsthistorik Gabriel Kládek a keramikárka Marta Konečná, ako aj vedúci E-klubu Ivan Jurič.

Vďaka týmto čiastočne sa dopĺňajúcim výpovediam, ktoré majú žánrovú povahu eseje, epištoly alebo rozhovoru, sa pred nami otvárajú jednotlivé osudy aj ľudské typy, ale výraznejšie len dva: pre sociálny život a súdržnosť skupiny kľúčový voľnomyšlienkársky bohém Daniel Pastirčák a precízny, systematický a cieľavedomý umelecký fotograf Rudo Prekop. Autoportréty ostatných zostávajú zo subjektívnych aj objektívnych dôvodov neúplné a pre čitateľa skôr nejasné. Reflexie sa rozbiehajú viacerými smermi, jednak sa pokúšajú o rekonštrukciu okolností a obsahu samotnej výstavy, jednak mieria k opisu dobových vzťahov a reálií a čiastočne aj k neskorším osudom výtvarníkov. Viacerí z aktérov rozvíjajú špecifický „žáner“ slovného prerozprávania výrazových a významových kvalít už neexistujúcich výtvarných diel, čo občas vyznieva trochu bizarne.

Od trinástej komnaty...

Kniha, resp. jednotlivé výpovede, sú silné nie tam, kde sa aktéri „zakázanej výstavy“ nevdojak pokúšajú o svoju kunsthistorickú interpretáciu či kanonizáciu, ale vo svojej subjektívnej línii, v opise motivácií, podnetov, vzťahov, dobových reálií a súvislostí.

Hoci výstava bola skôr umeleckým pokusom, improvizáciou a relatívne osamotenou akciou na kontrolovanej kultúrnej mape normalizačných Košíc, mala formotvorný význam pre ďalšie životné osudy aktérov; niektorí z nich vo svojej oblasti dosiahli na špičku (česko-)slovenského umenia.

Iste to platí napríklad o E. Grochovi alebo R. Prekopovi, ktorý v knihe píše: „Keď dnes zostavujem mapu svojej profesionálnej dráhy, zisťujem, že zásadným spôsobom ma predurčilo práve toto tvorivé obdobie ústiace do výstavy ... od trinástej komnaty a udalosti, ktoré po nej nasledovali.“ (s. 116)

Sonda do konkrétnej doby

Kniha ako celok je užitočná najmä ako prípadová štúdia, sonda do konkrétnej doby a prostredia. Ukazuje, ako si režim, rozumej Štátna bezpečnosť a krajské orgány komunistickej strany, svojou rigiditou doslova vyrábali nepriateľov. Násilné zatvorenie tejto výstavy totiž zjavne spôsobilo viac rozruchu a „ideologickej škody“, než keby ju mocní nechali bez povšimnutia. Ich zásah sa stal skutočnou iniciáciou pre niekoľko mladíkov, ktorých akcia bola pôvodne skôr generačnou rebéliou a ako protirežimové vystúpenie sa zhodnocovala až dodatočne, najprv pre neprimeranú reakciu moci, neskôr vďaka sebainterpretačným reflexiám aktérov výstavy.

Za tvrdým zásahom štátnych orgánov boli zjavne obavy z vplyvu občianskej iniciatívy Charty 77, ale podľa slov aktérov priame kontakty medzi českým a košickým „nezávislým“ prostredím vtedy neexistovali, vytvorila si ich až undergroundová skupina okolo Marcela Strýka. V nej sa pohyboval aj aktér „zakázanej výstavy“ básnik Erik Groch, čo sa prejavilo aj v názve samizdatových zborníkov Trinásta komnata, ktoré v Košiciach vychádzali od roku 1978. Ale to je už iný príbeh, spracovaný, povedzme, v jednej časti českého televízneho seriálu Fenomén Underground alebo vo filmovom dokumente Jakuba Julényho Komúna.

Výstava študentov umeleckej priemyslovky v roku 1977 v metropole východu, ktorá v tom čase bola skôr intelektuálnou perifériou a baštou robotníckych kádrov, mala svoje vonkajšie impulzy, nebola však umelým importom. Vznikla z rudimentárneho, osobnostne daného životného pocitu, ktorý si až následne hľadal ukotvenie v štruktúrach sivej zóny a antikomunistického undergroundu.  

Radoslav Passia (1977)

Samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Výskumne sa venuje slovenskej literatúre 20. a 21. storočia. Bol šéfredaktorom časopisov Romboid a Knižná revue. Je spoluzakladateľom literárnokritického webu Platforma pre literatúru a výskum (plav.sk). Ako publicista a moderátor spolupracuje s Rádiom Devín.

Foto: Rudo Prekop 1977

Zľava: Dano, Cuco, Rudo (tvrdé jadro) tesne po uzavretí a zapečatení výstavy.

Zdroj: Modrý Peter