Spása je iba v nás

Hoci sa Bohdan Pavlů narodil na Morave, pričinil sa o vznik Československej republiky a v jej diplomatických službách aj neskôr pôsobil, na vnútornej obálke jeho politického životopisu z pera Bohumily Ferenčuhovej je mapa Sibíri. Práve tam totiž bol na sklonku prvej svetovej vojny politicky zodpovedný za československé vojsko, ktoré sa pokúšalo dostať na západný front. Komplikovaná anabáza bola napokon úspešná a Bohdan Pavlů sa ňou po literárnych dejinách zapísal aj do tých politických.

Čitateľom slovenskej literatúry z predvojnového a medzivojnového obdobia nie je meno Bohdana Pavlů neznáme: poznáme ho nielen ako redaktora Prúdov či šéfredaktora Slovenského denníka, ale aj ako literárneho kritika pokrokovej, čechoslovakistickej orientácie. Ucelený obraz jeho literárneho pôsobenia nám dosiaľ chýba, lepšie je to s jeho politickou a diplomatickou činnosťou, ktorú vyčerpávajúco mapuje jeho životopis s jednoduchým názvom Bohdan Pavlů: politická biografia 1883 – 1938. Umožňuje nám komplexne spoznať muža, ktorého jeho niekdajší spolubojovník a viacnásobný minister Ivan Markovič označil ako vedúcu osobnosť československého zahraničného odboja hneď „po trojhviezdí Masaryk – Štefánik – Beneš“. (s. 401)

Doma na Slovensku

Samotný Bohdan Pavlů by azda ocenil, že jeho politické dielo je zosumarizované prv než to literárne; v roku 1910 sa svojmu priateľovi a literárnemu kritikovi Františkovi Votrubovi totiž priznal, že „politika je mi predsa milšia ako literatúra“. (s. 83) A hoci študoval aj právo a už od skorej mladosti mal otvorených niekoľko kariérnych príležitostí, politike sa ostal venovať až do smrti. Aj keď sa pre automobilovú nehodu dožil len päťdesiatich piatich rokov, boli sýte politicko-diplomatickými zásluhami a udalosťami: v Rusku sa za prvej svetovej vojny päť rokov (1914 – 1919) zasadzoval za vznik ČSR a po návrate domov stihol byť veľvyslancom hneď v troch kútoch Európy: v rokoch 1922 – 1927 pôsobil v Sofii, v rokoch 1927 – 1932 v Kodani a napokon v rokoch 1935 – 1937 v Moskve.

Vďaka vynikajúcej jazykovej výbave, širokému rozhľadu a neobyčajným organizačným schopnostiam bol pre vlasť veľmi platným ambasádorom, hoci v tejto profesii svoje životné naplnenie pravdepodobne nenašiel. Napokon, tesne pred odchodom na Balkán svojim priateľom povedal, že „sám po diaľkach nikdy netúžil, že na ďaleké cesty ho vyslal osud a doma je v tej krajine, kde sa nenarodil: najmä v Martine, Ružomberku a Liptovskom Mikuláši“. (s. 284)

Tradičné centrá slovenského národného života – rovnako ako Slovensko celkovo – mu iste neboli blízke len z kultúrnych dôvodov. Keď sa v roku 1920 vrátil do Československa, uvedomoval si, že bez budovania solidarity a záujmu medzi jeho národnosťami a regiónmi nebude možné mladú, od prvých chvíľ ťažko skúšanú republiku udržať.

Na prvom novinárskom zjazde na Slovensku preto svojich kolegov upozornil: „Dnes je pre vzájomnosť československú jeden zvlášť dôležitý úkol – boj proti pražskému separatizmu, proti tej úzkoprsej sebestačnosti pražského prostredia, ktoré zabúda na potreby ostatných krajov a tým potom vyvoláva odstredivé sily tam, kde by ich ináče nebolo. Keď Praha vyslobodí sa z tejto miestnej obmedzenosti, stane sa ozajstným stredom československého štátu.“ (s. 268)

Koncepcia čechoslovakizmu síce neprežila druhú svetovú vojnu a „odstredivé sily“ napokon Slovensko od českých krajín predsa len na dvakrát odtrhli, no štátnické porozumenie Bohdana Pavlů, že decentralizácia môže paradoxne napomáhať jednote, nezostarlo.

Poučene, no nevýberovo

Biografia Bohdana Pavlů je výsledkom dlhoročného výskumu Bohumily Ferenčuhovej v archívoch a jej štúdia súdobej aj súčasnej literatúry, čo je zrejmé už z úctyhodného rozsahu publikácie (511 strán). Autorka v tomto životopise prejavila pôsobivú historickú akríbiu, s týmito prednosťami knihy však súvisí aj jej hlavný nedostatok. Dielo pôsobí, akoby v ňom autorka chcela zúročiť čo najviac preštudovaného materiálu. Samo osebe to iste nie je na škodu, žiadala by sa však prísnejšia selekcia v tom, ktoré informácie a v akom rozsahu je potrebné do výsledného textu spracovať.

Čitateľ sa v hutnom rozprávaní dozvie, okrem iného, aj program školského výletu, ktorý Bohdan Pavlů absolvoval na gymnáziu, či to, ako vnímala spoločnú dovolenku v Sovietskom zväze jeho manželka (a prítomné je množstvo ďalších podobných odbočiek); takéto informácie pre niekoho môžu byť zaujímavé, ale pre politickú biografiu nie sú takmer vôbec relevantné.

Kniha je vo všeobecnosti napísaná pre špecializovaného čitateľa, ktorý je s československou politikou vojnového a medzivojnového obdobia už dobre oboznámený: množstvo informácií tu nie je primerane hierarchizované a hoci orientácii vo výklade pomáha encyklopedický menný register, citeľne chýba kompaktné kalendárium života Bohdana Pavlů.

Množstvo a kvalitu vynikajúcej vedeckej práce tak čiastočne devalvuje čitateľsky nepríliš ústretové a príťažlivé literárne spracovanie. Iste, tento životopis nie je popularizačnou prácou, ale orientácia v množstve mien politikov, názvov organizácií, rokov a udalostí týkajúcich sa minimálne štyroch národných politických kontextov môže predstavovať výzvu aj pre poučené publikum.  

Hviezda bez žiary

Navzdory vyššej náročnosti podania si k životu Bohdana Pavlů môže čitateľ už len nevdojak osvojiť sympatie: nejde o príbeh nijakého stupňovaného triumfalizmu, a predsa má ďaleko od banálnosti či tuctovosti.

Pozoruhodný a riskantný podnik premiestniť desaťtisíce československých legionárov naprieč celým Ruskom cez Vladivostok na západný front do Francúzska sa síce pre konflikt s boľševikmi a peripetie s Kolčakovou vládou do konca vojny nepodarilo dokončiť, väčšina bývalých česko-slovenských zajatcov sa však v roku 1920 úspešne vrátila do novej vlasti. Pravda, niektoré rozhodnutia (napríklad zrušenie vojenskej samosprávy) politického vedenia zahraničnej armády sa vnímali ako sporné nielen počas anabázy, ale aj v rokoch po návrate domov, a aj to iste patrí k dôvodom, prečo okolo Bohdana Pavlů nikdy nevznikla aura, ktorá sprevádza trojicu otcov zakladateľov ČSR.

Doma takisto nešlo všetko podľa plánu: Bohdanovi Pavlů sa najprv nepodarilo zamestnať sa v kancelárii prezidenta a napriek dvojnásobnej kandidatúre do parlamentu ani prebojovať sa do tamojších lavíc. V závere knihy Bohumila Ferenčuhová pridáva jeho osobnú charakteristiku, ktorá neopomína ani úsmevné príhody, ako je napríklad strácanie osobných vecí či oficiálnych dokumentov. Na rozdiel od biografií iných veľkých historických osobností tak nečítame mytologické rozprávanie, ale životopis ozajstného človeka s jeho prirodzenými prednosťami aj nedostatkami.

V novom svete

V zhode s autorkou možno vyjadriť ľútosť nad tým, že Pavlů po sebe zanechal len málo osobných dokumentov a zvnútra ho preto poznáme len sčasti prostredníctvom jeho korešpondencie. Aj s pomocou úradných materiálov či povahopisov od jeho spolubojovníkov a spolupracovníkov však možno Bohdana Pavlů sledovať nielen v jeho komplexnosti, ale aj (nie iba politickom) vývoji.

Zaujímavo ho ilustruje jeho vlastný komentár najmladších úsilí v slovenskej literatúre z roku 1925. O nastupujúcich proletárskych spisovateľoch Františkovi Votrubovi zo Sofie napísal: „Keď si dnes spomínam na svoje literárne túžby, mám dojem, že by sa celkom dobre znášali so sociálnym poslaním mladého Davu, až na ten komunizmus, s ktorým mám odchodné skúsenosti. [...] Jedno je pekné, v mladých je chuť k životu, k boju, nie fikanie a nariekanie, chabý svetobôľ. Rodí sa nám na slobode nový svet. [...] A naši chlapci nám do toho chcú s ruskou metódou. Aká nedomyslenosť! Z chaosu vychodíme do poriadku, a oni znova volajú po chaose. Slovom, život letí napred. Pochopme smer vývoja a hajde napred.“ (s. 308)

Úsilie jeho generácie o vybojovanie samostatnej Československej republiky bolo korunované úspechom, sotva však padol vojnový prach, o slovo a čin sa už hlásila ďalšia kohorta nádejných literátov a politikov s vlastnými víziami a zápasmi o ne.

Bohdan Pavlů s ňou už s výnimkou istého porozumenia nemal mnoho spoločného, ale mladí, ambiciózni sociálni revolucionári by sa s týmto „veteránom“ národnej revolúcie iste zhodli na tom, čo sám napísal v ich veku – a platí aj pre ten náš:

„Jeden spolieha sa na báčika z Chochoľova, druhý na suchú ratolesť, tretí na cisára vo Viedni, štvrtý na centrálne Slnko, piaty na Pána Boha. A spása je iba v nás.“ (s. 66)

Zdroj foto: Veda / Fotoarchív VÚA VHA

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na FF PU v Prešove. Zaoberá sa teóriou literárnej kritiky, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.

Bohumila Ferenčuhová: Bohdan Pavlů. Politická biografia 1883 – 1938

Bratislava: Veda, 2021