Spomienka na Ivana Horvátha

     (26. 7. 1904, Senica – 5. 9. 1960, Bratislava.)

  Bola vojna, milióny ľudí trpeli a umierali – no detstvo je detstvo. Roky 1940-46, prežité v Senici nad Myjavou, sa do mňa vpísali radostným písmom. Dodnes si v tej senickej pamäti veselo vykračujem s „Janinkou“ Horváthovou, držíme sa jednou rukou okolo pliec, v druhej každý z nás drží farebný pelendrek – práve sme si ich za korunu kúpili na námestí u Léviusa – a vyspevujeme „my sme kamarádi, my sa máme rádi“.

  Na tom námestí bolo aj kníhkupectvo. Raz moja mama, keď sme stáli pred výkladom, ukázala na jednu knihu a povedala: „Tú knihu napísal pán Horváth.“

  Nespomeniem si už na jej názov – ale je skoro isté, že to bolo Vízum do Európy. V každom prípade to bola fascinujúca informácia. Dovtedy som si myslel, že spisovatelia sú ľudia, ktorých nie je možné len tak ľahko stretnúť, nehmotné bytosti, na papieri vytlačené mená, a inak číry duch, nič viac. A tu zrazu toto! Horváthovci sa totiž priatelili s mojimi rodičmi. A ja som sa zase kamarátil s ich deťmi Ivanom a Janou. Prvý spisovateľ z mäsa a kostí, ktorého som v živote stretol, bol Ivan Horváth.

***

  Encyklopedické heslo hovorí, že Ivan Horváth bol synom Cyrila Horvátha, uznávaného senického notára a advokáta, a takisto známeho národovca, signatára martinskej Deklarácie slovenského národa, ktorý sa po vzniku Československej republiky stal členom Slovenskej národnej rady.

  Syn kráčal v otcových šľapajach, na bratislavskej univerzite vyštudoval právo a vzdelanie si doplnil na Slobodnej škole politických náuk na Sorbonne. Francúzsky pobyt

poznamenal jeho život. A pravdaže aj tvorbu. Práve už spomenutá kniha Vízum do Európy (1930) vie dodnes čitateľa oviať omamnou vôňou Paríža a moderného umenia. Jej autora ovplyvnil najmä surrealizmus. Všetci používame pre slovenský surrealizmus termín nadrealizmus – no len málokto vie, že ho vymyslel (v roku 1925, v eseji o výtvarnom umení) Ivan Horváth.

  Po vyštudovaní začal pôsobiť ako advokát v Bratislave, no počas vojny, v rokoch 1939-45, sa uchýlil do rodnej Senice. Teda v čase, ktorým sú vymedzené aj moje senické spomienky. 

***

  V tom senickom období som Ivana Horvátha zažil v podobe, v akej ho dejiny slovenskej literatúry takmer nepoznajú: ako zabávača detí. Pán Horváth a pani Horváthová totiž občas v sobotu, keď sa u nich zišlo pár spriatelených rodín, nechali dospelých hostí, nech si debatujú na terase, a oni sa venovali nám, deťom. Pousádzali nás v jednej izbe, oddelenej od ďalšej rozťahovacími dverami. Tie dvere bývali už vopred upravené tak, aby nebolo za ne vidno, a uprostred nich bolo už nainštalované bábkové divadielko so spustenou oponou. Aj v izbe vyhradenej pre divákov boli už vopred pozastierané okná a vládlo v nej správne divadelné šero. Keď nás pousádzali, pán Horváth a pani Horváthová kamsi zmizli, trikrát zazvonil zvonček, zdvihla sa opona a ozvali sa ich zmenené hlasy. Nepatrili však už im, ale Gašparkovi, kostlivcovi, čarodejníkovi, princeznám, kráľom a iným rozprávkovým bytostiam, ktoré ktosi neviditeľný vodil na drôtikoch a špagátikoch na tom jedinom osvetlenom kúsku sveta, na ktorý sa vtedy upierali naše oči. Čo to boli za hry, čo nám hrali? Boli to hry, ktoré pán Horváth pre takéto popoludnia vopred písal, alebo ich on a jeho pani šikovne improvizovali?  Deti v hľadisku si takéto otázky nekladú, ani ja som si nad tým nelámal hlavu. Každá veta, ozvláštnená atmosférou toho izbového divadla, sa mi však ukladala do duše. To odbíjanie polnoci, a potom hlas hlásnika: „Uderila dvanásta hodina, chváľ každý duch Hospodina, opatrujte svetlo oheň, aby nebol ľuďom škoden...“ Alebo iný hlas, hlas začudovaného čarodejníka. Neviem už, čomu sa čudoval, no ako dnes počujem jeho výkrik: „Čudná, čudná to vec!“ Dodnes mám v hlave zdrapy viet, čo si odniesla moja detská pamäť z bábkového divadla u Horváthovcov, a príležitostne ich používam.

***

  Skončila sa vojna, odsťahovali sme sa zo Senice do Žiliny, a tak si musím opäť pomôcť encyklopedickým heslom. Hneď po vojne, v roku 1946, sa stal Ivan Horváth povereníkom sociálnej starostlivosti. V rokoch 1945-46 bol aj poslancom Dočasného Národného zhromaždenia a v rokoch 1946-48 podpredsedom SNR (a zároveň šéfredaktorom Kultúrneho života). Táto povojnová chuť angažovať sa v politike aj v kultúre však mala rýchlo ochabnúť. Prišiel február 1948 a Ivan Horváth bol z centra politického diania najprv odsunutý do Budapešti – tam ako čs. veľvyslanec pôsobil dva roky (1948-50) – a potom už prišiel pohon na buržoáznych nacionalistov. V roku 1950 bol uväznený a po štyroch rokoch vyšetrovacej väzby odsúdený na vysoký trest. Zo zdravotných dôvodov ho predčasne prepustili v roku 1959, zrejme sa chceli vyhnúť starostiam, ktoré by mali, keby im umrel vo väzení. Zostával mu vtedy už iba necelý rok života. Bola to politická vražda.

***

  V čase, keď sa tá tragédia začala, som už čítal noviny. Spomínam si, že sa v nich písalo o špionážnych kontaktoch, ktoré mal mať pán Horváth (a dokonca aj pani Horváthová, aj ona bola vo väzení) s francúzskym veľvyslancom. Hľa, aj tu, vo vyfabrikovanej obžalobe, zanechal svoju stopu parížsky pobyt! Spomínam si aj na to, že slušní ľudia tým procesom vtedy neverili, neverili im moji rodičia, neverili im  moji spolužiaci, neverili im ani malé deti. A veľmi rýchlo sa ukázalo, že vlastne ani nebolo veriť čomu. Aj Ivana Horvátha už v roku 1963 rehabilitovali. Mysleli si hádam, že od radosti vstane z hrobu.

***

  Neskôr, keď som pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, vyhľadal som pani Horváthovú, a najjemnejšie, ako som len vedel, som sa pokúšal dotknúť sa toho boľavého miesta: domnieval som sa totiž, že by z toho mohla byť kniha a že by sa už dala aj vydať. Asi som nebol dosť jemný. Pani Horváthová sa rozplakala. Nechcela sa k tomu vracať.  Keď sme však zmenili tému a zaspomínali sme si na senické bábkové divadlo, znova sa rozveselila, siahla do knižnice a venovala mi jediný exemplár knižky, o ktorej som ani netušil, že je na svete: Ján M. Hort, Počkaj na nás, Gašparko. Takto, pod pseudonymom, vydal Ivan Horváth svoje senické bábkové hry v nakladateľstve Obroda, ešte kedysi na začiatku roku 1948.

***

  Zišlo mi vtedy na um, že aj to, ako zasiahli do osudu Horváthovcov kruté päťdesiate roky, je vlastne námet na bábkovú hru. V jej prvom dejstve by to bol ešte Ivan Horváth, kto by pre potešenie detí vodil bábku smrti. Ale v druhom by smrť zrazu ožila a teraz už ona by neľútostne vodila Ivana Horvátha. Veď sa aj v slangu politiky hovorí, že procesy päťdesiatych rokov boli bábkové.

  Dnes by však k tým dvom dejstvám muselo pribudnúť ešte tretie: o zabúdaní.

  Ivan Horváth, autor Vízumu do Európy, najeurópskejšej slovenskej knihy, mal v roku vstupu Slovenska do Európskej únie storočné jubileum – a takmer nikto si to ani nevšimol.

  Čudná, čudná to vec!                      

Ľubomír Feldek