Vyhľadávanie
Dňa 14. júla, ako znie v smútočnom oznámení, odmenil život výnimočného smrteľníka tým najhlbším poznaním vlastnej konečnosti. Dr. h. c. PhDr. Teodor Münz, CSc. (1926 – 1922) bol nielen mimoriadnym filozofom, odborníkom, ale aj človekom, ktorého ľudskosť, zdobená uhrančivou skromnosťou, v jedinom okamihu dokázala otvoriť neviditeľné priestory medziľudskej blízkosti a privádzať druhého k úprimnému dialógu o večných otázkach, ktoré k nám prináša nevyspytateľný prúd rieky života.
Predtým, ako som mala tú česť osobne navštíviť a poznať pána Münza, platil pre nás, niekdajších študentov, za velikána prekladov filozofických diel nemeckých klasikov. Raz, keď príležitostne rozprával na konferencii o Nietzschem, Hegelovi, Kantovi či Feuerbachovi tým svojím nezameniteľným štýlom, ktorý – bez zbytočnej akademickej akrobacie a predsa noblesne – provokuje k premýšľaniu, vedeli sme, že pred nami stojí mimoriadny filozof človek. To býva v akademických kruhoch raritou. Pomyslela som si, že presne toto je stelesnenie úprimne žitej lásky k múdrosti.
Takmer presne pred rokom som, vďaka nášmu spoločnému priateľovi, Petrovi Nezníkovi, pána Münza (nástojaceho, aby som ho oslovovala „jednoducho Teo“) konečne osobne navštívila s kyticou kvetov a kúskom medziplanetárnej hmoty. Chcela som sa poďakovať za čas, ktorý venoval kritickému čítaniu knihy o kozmologickej filozofii Eugena Finka. Tento drobný dar, zhmotnená nesmiernosť vesmíru, nás však zblížil okamžite v tom ľudskom. Prvotné ostychy našich introvertných pováh, navyše umocnené mojou úctou a mimoriadnym obdivom k nášmu slovenskému velikánovi, doslova zhoreli v zapálenej debate o Nietzschem, o filozofii a o živote vôbec. Boli to hodiny osobného šťastia, kedy sa človek môže dôverne zhovárať s niekým, kto skutočne rozumie, skutočne cíti a žije filozofiou. To, že sme sa tvárou v tvár rozprávali vlastne prvýkrát, bola napokon len smiešne banálna okolnosť. Nech to znie akokoľvek trúfalo, moment na seba berie háv večnosti len inter pares...
V rozhovore sa predo mnou v kresle Teo premieňal na človeka s fascinujúcou osobnosťou. Nadšený amatérsky astronóm, zostavujúci si sám vlastný teleskop, aby mohol pozorovať Jupiter a jeho mesiace; chlapec demonštrujúci už v ranom veku svoj radikálne polemický postoj k bohu a k otázkam náboženstva vôbec; skvelý mladý hráč na husle; bojovník v SNP, ktorému okolo hlavy svišťali guľky; muž manuálne zručný, ktorého teší práca s drevom; ale aj milovník, ktorý sa pri zmienke o manželstvách huncútsky usmieva.
Okrem výnimočných filozofických a prekladateľských schopností, ktoré doteraz nie sú, podľa môjho názoru, na Slovensku adekvátne docenené (skúste prekladať Hegela tradičnou cestou, bez pomoci počítača), pritom študentom svojou tvrdou a poctivou prácou sprostredkoval základné filozofické diela..., teda okrem odborných kvalít, stelesňoval Teo Münz predovšetkým veľmi vnímavého a citlivého človeka, ktorý sa neváhal postaviť za svojich priateľov a známych; neraz odvrátil neblahý osud kolegu, ktorý by inak skončil na dlažbe, nespravodlivo ponížený... Teo, pevný vo svojich presvedčeniach, žijúci filozofiou do posledného dychu. Čestný a odvážny, nepodliehajúci Pascalovej stávke, ba chcelo by sa povedať, že priam voltairovská či nietzscheovská povaha. Samozrejme, bolo by to hrubé zjednodušenie. Teo Münz bol vskutku jedinečný a mimoriadne zdatný zápasník, ktorý sa neľakal ani týchto veľkých duchov z dejín filozofie. A tí sa mu otvárali, radi sa s ním svárili, pretože ten jeho filozofický oheň bol autentický.
Mimoriadna práca tohto veľmi milého, múdreho a skromného filozofa závratne presahovala naše limitované filozofické a kultúrne prostredie. Na Západe by si nepochybne odborník tejto „ťažkej váhovej kategórie“ užíval dlhé roky profesorský život. Kiežby sme viac dvíhali hlavy na Slovensku k tomu nášmu kultúrnemu nebu, na ktorom zažiarila jedna z najžiarivejších komét v slovenských dejinách filozofie. Ťažko ale zazlievať niečo spoločnosti, v ktorej je aj po viac ako 17 rokoch v EÚ hlavnou starosťou zháňanie chleba... Kiežby sme raz na Slovensku dosiahli dôstojný stav, kedy sa dostaví k slovu aj všeobecný hlad ducha, ktorého nasýtenie nebude hriešnym luxusom. Pretože filozofia naozaj nemusí znamenať „odtrhnutosť“ od reality.
Milý Teo, dovoľte mi rozlúčiť sa s Vami Rilkeho veršami z Duinských elégií, bolo mi nesmiernou cťou a srdečnou radosťou môcť sa s Vami stretnúť priamo pri ohni myslenia...
Zem, či to nie je to, čo chceš: neviditeľne
v nás vzniknúť? Nie je to tvojím snom
byť raz neviditeľnou? – Zem! Neviditeľnou!
Aká iná úloha než premena ťa súri?
Zem, ty milá, chcem. Ó, ver, nebolo by treba
tvojich jarí, aby si si ma získala – jedna,
ach, už jediná je pre krv príliš.
Bezmenne sa s tebou spájam; oddávna.
Vždy si mala pravdu a tvoja posvätná voľba
je dôverná smrť.
Pozri, žijem. Z čoho? Detstvo ani budúcnosť
sa nezmenšujú. Nadpočetné bytie
pramení mi v srdci.
