Vyhľadávanie
Autorstvo je cenná komodita, no niekedy je pre plné pochopenie charakteru a pozadia diela dobré všimnúť si nielen meno autora, ale aj ďalšie sprievodné informácie z obálky či tiráže.
Plne to platí o knihe Eleny Lackovej Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou, ktorú „podle vyprávění autorky zpracovala, do češtiny (z romštiny) přeložila a předmluvu napsala Milena Hübschmannová“.
Táto veta dobre približuje základný tvorivý, žánrový aj jazykový kontext spomienkového rozprávania rómskej spisovateľky, divadelníčky a kultúrnej pracovníčky Eleny Lackovej (1921 – 2003). Spomínanie iniciovala a počas dlhšieho časového obdobia nahrávala česká indologička a nadšená propagátorka aj znalkyňa rómskeho jazyka a kultúry M. Hübschmannová. Rukopis knihy bol dokončený v roku 1986, po česky vyšla prvý raz v roku 1997 a v dlho očakávanom slovenskom preklade až vlani.
Dve autorky
Hübschmannová teda nie je „len“ Lackovej prvou prekladateľkou. Kniha má de facto dve autorky. Jednu explicitnú, ktorej osudy sú zároveň samotným obsahom rozprávania, a jednu implicitnú, ktorej iniciačný vklad aj následná editorsko-prekladateľská práca boli čiastočne prekryté kultúrne silnejším fenoménom hlavného autorstva. Kniha z jazykového hľadiska reprezentuje zriedkavý prípad, keď je originál zároveň prekladom, ktorý síce Lacková autorizovala, no nad jeho vznikom nemala „plnú moc“ (podobným príkladom je „rusnácky“ Ivan Medeši a jeho prekladateľ Maroš Volovár, ktorý spisovateľa z iného kultúrneho prostredia doslova doviedol do súčasnej slovenskej literatúry). Dielo ponúka ako svoju špecifickú hodnotu autentickosť vyvierajúcu z autobiografického rozprávania, no je, paradoxne, zároveň vysoko štylizované, „umelé“. Tieto moje poznámky nehodnotia jeho kvalitu, smerujú skôr k opisu tvorivej metódy a upozorňujú na rámce a limity, ktoré by mala rešpektovať jeho poučenejšia reflexia.
Príbeh Rómky, príbeh jej spoločenstva
O základných tematických okruhoch Lackovej rozprávania dostatočne hovoria názvy hlavných kapitol: Moji príbuzní; Detstvo a mladosť v Šariši; Nápadníci, svadba, u svokry v Kapušanoch; Druhá svetová vojna; Ako sme hrali naše rómske divadlo; Na KNV v Prešove a práca pre Rómov v osadách; Do Ústí nad Labem a štúdium na vysokej škole; Dôvetok. Lacková rozpráva v časovej postupnosti, od svojho života odbočuje menšími či väčšími reflexiami k všeobecnejším témam (rómskeho) jazyka, kultúry, spoločnosti, vzťahov slovenskej (českej) majority a rómskej minority. Je to zároveň rozprávanie s istými bielymi miestami – niektoré časové obdobia vynechá či stručne prebehne, podobne postupuje pri citlivých, najmä rodinných témach.
Kniha prináša cenné etnografické postrehy zo života, zvykov a folklóru šarišskej rómskej osady pred druhou svetovou vojnou, ako aj o vzťahoch v rodine a širšom spoločenstve. Výklad sa často opiera o „írečitý“ rómsky výraz a jeho následné objasnenie cez príbeh, spomienku, postavu vylovenú z autorkinej pamäti: „Podľa priezvisk sme sa medzi sebou nepoznali, poznali sme sa hlavne podľa prezývok. Všetci Rómovia v osade mali nejakú prezývku, takzvané romano nav – rómske meno. Dávali si mená po bohatých sedliakoch alebo Židoch z mestečka, verili, že im to prinesie bohatstvo a šťastie.“ (s. 55)
Jazyk medzi rómčinou a slovenčinou (češtinou)
Príťažlivosť jazyka knihy spočíva v umnej kombinácii Lackovej naturálneho obrazného videnia sveta a literárnej tradície, ktorú do textu vniesla editorka. Čitateľsky zaujme schopnosť uchopiť detail, naivistická skratka, akoby hrubšou ceruzou načrtnutý svet, v ktorom je mnoho odtienkov emócií, ale zároveň akási elementárna jednoznačnosť životných hodnôt. Špeciálnou črtou, ktorá text obohacuje o humor, je kombinácia úplne odlišných štýlových a funkčných vrstiev jazyka, teda prekríženie obraznosti rómčiny z východoslovenskej osady s úradnícko-ideologickou hantírkou socialistického režimu, v ktorom Lackovej spomienky vznikli.
Na ploche celej knihy badať aj istú štýlovo-žánrovú nesúrodosť, ktorá sa prejavuje postupným presunom akcentov zo spomienkovo-fantazijného, v čomsi až „magického“ rozprávania, ktoré sa týka rodiny, každodennosti, zvykoslovia a obklopujúceho prírodného prostredia v detstve, k vecnejšiemu, publicistickému ladeniu väčšej časti knihy. Slovenské vydanie s dobrým prekladom Júlie Cholevy Vrábľovej je obohatené o biograficky orientovaný doslov antropológa a romistu Alexandra Mušinku, ktorý dopĺňa a upresňuje niektoré informácie z Lackovej osobného aj profesionálneho života.
Explicitná obhajoba, implicitná obžaloba
Narodila som sa pod šťastnou hviezdou je kniha mnohých funkcií, z ktorých estetická nie je najdôležitejšia; za tie by som považoval pamäťovú, vzdelávaciu a kultúrno-iniciačnú funkciu. Ako celok knihu môžeme vnímať aj ako veľkú obhajobu rómskeho spoločenstva, ako literárny hlas žiadajúci plnohodnotný život pre svoju komunitu. Zatiaľ ho však v slovenskom prostredí nebolo veľmi počuť, veď meno Elena Lacková sa v deň odovzdania tejto recenzie ani nevyskytuje v mennom katalógu Univerzitnej knižnice v Bratislave...
Radoslav Passia (1977)
Literárny vedec a publicista.
Elena Lacková: Narodila som sa pod šťastnou hviezdou
Preklad: Júlia Choleva Vrábľová
Bratislava: Brak, 2022
