Vyhľadávanie
Priznám sa, že literárne súťaže boli istý čas organickou súčasťou môjho života. Aktívne obdobie, teda účastnícke, bolo pomerne krátke. Niekedy v prvej polovici osemdesiatych rokov som spolu s ďalšími generačnými, poéziou postihnutými priateľmi, absolvoval zo dve Wolkrove Polianky. Riadili sme sa olympijským heslom a dôležité bolo zúčastniť sa. Konkrétne: trojdňového odovzdávania cien v Starom Smokovci. Tatranské podniky boli vtedy ďaleko prítulnejšie k chudobným básnickým vreckám a bandy poetov a poetiek to statočne využívali. Veď kde inde sa mohla stretnúť košická scéna s bratislavskou tlupou, ktorá bola už unavená zo stále takmer tých istých tvárí v kaviarni U Michala... Na počudovanie (alebo ani nie), veľa z vtedajších „wolkrovcov“ aspoň na zopár rôčkov ostalo verných písaniu a povydávali pekné knižky. Len tak spakruky spomeniem osoby a obsadenie: Janko Litvák, Táňa Lehenová, Jano Petrík, Marián Milčák či nebohý Paľko Hudák a ďalší. Neskôr som svoj profesionálny život zviazal na takmer deväť rokov s časopisom pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Na Polianku, ale aj na Jašíkove Kysuce som začal chodiť takpovediac služobne. Porotca, predseda poroty, lektor či hosť. Prečo takto zoširoka na úvod? Jednoducho preto, že z pozície blízko zainteresovaného som spomínané súťaže bral ako pomerne reprezentatívnu správu o stave mladej poézie a prózy na Slovensku. Povážte, že počet súťažiacich začiatkom deväťdesiatych rokov neklesal pod štyristo, skôr naopak! Aj toto obdobie vygenerovalo množstvo teraz už etablovaných autorov, dnešných štyridsiatnikov. Opustil som prapodivne úchvatné vody mladej literatúry a literárnych súťaží a zopár rokov som sa venoval iným, viac či menej tvorivým činnostiam. Len sporadicky som dostal informácie o tom, ako žije súťaživá obec literárna, a správy to boli rozpačité. Čoraz menej účastníkov, zapálených organizátorov a najmä financií.
Keď sa mi nedávno dostali do rúk dva zborníky agilného Kaliho Kertésza Bagalu, bol som z vyššie spomínaných dôvodov celkom napätý. Po turbulenciách s vydavateľstvom L.C.A. vydal nedávno Kali Bagala zborniky Poviedka 2010 a Básne 2010 vo vydavateľstve KK Bagala a www.literarnyklub.sk.
Najprv teda próza. Štrnásty ročník. Desať autorov, desať próz, kde mi prinajmenšom v troch prípadoch, teda v jednej tretine, zablikala v hlave kontrolka – ľaľa, poetika Petra Pišťanka či Dušana Taragela. Hlavný protagonista čudák a outsider, sekunduje mu celá galéria bizarných vedľajších postáv, jazyk postáv je „mastný“, taký „z ulice“, autorský odstup a ľahký cynizmus je všadeprítomný. Pointy poviedok nie sú žiadne starostlivo skonštruované autorské prekvapenia, nútiace čitateľa zalapať po dychu, na druhej strane to nie sú ani literárne nedorobky. Dovolil som si do tejto skupiny zaradiť Jána Birčáka a jeho poviedku Spokojnosť, Adama Okruhlicu (Vrátnik) či Tomáša Vargu (Grázel). V konečnom dôsledku okolo spomínanej poetiky jemne osciluje aj poviedka Oleg má chuť zabiť Václava Kostelanského, ktorá však posunom do obdobia ruskej revolúcie a červeného teroru získava miestami zadúšavo temnú atmosféru, vybočujúcu z „civilného“ štýlu predošlých autorov. Dámy z tohto výberu stavili pre zmenu na psychologické ukotvenie textu a snažili sa pracovať s viacerými vrstvami vnútra svojich postáv. Kristína Antálková ponúkla poviedku Strach, ktorá by sa dala označiť ako psychologický triler a pre mňa to bol v konečnom dôsledku jeden z najlepších textov zborníka. Mária Modrovich (Dom) a Zuzana Šmatláková (Tabu) sa tiež snažili načrtnúť mapu psychologických pochodov svojich hrdiniek, pričom druhá menovaná aj s ľahkým nádychom tajomstva.
Zborník Básne 2010 oproti svojmu prozaickému blížencovi bol pre mňa sklamaním. Druhý ročník a desať autorov a zmes poetík, ktoré sa viac či menej približujú k súčasným trendom, básne sú poctivo nažité a väčšinou aj slušne technicky zvládnuté, ale skutočný záblesk svojbytnej, autorsky nezameniteľnej a poeticky silnej výpovede sa v knihe hľadal ťažko. Azda Marek Mikušiak, šifrujúci svoj pocitový svet do neošúchaných metafor či Beta Hriadelová so svojimi hravými a schválne na pomedzí insitnosti balansujúcimi štvorveršiami vybočovali z ponúknutého štandardu.
Toľko teda predmetné knihy a je načim vrátiť sa k úvodným slovám o literárnych súťažiach. Pokiaľ som si urobil extrapoláciu na časovej osi približne dvadsať rokov dlhej, potvrdilo sa mi, že aj v tomto prípade v básnickom zborníku zľahka prevažovali dámy (6:4) a v prozaickom páni (6:4). Pomery sa teda rokmi nemenia, mení sa však spoločenský status literárnych súťaží. Pokiaľ Koloman Kertész Bagala dokáže ešte svojou praktickou mediálnou politikou udržiavať záujem autorov na akej takej kvantite (próza 229, poézia 126), ostatné, najmä vyššie spomínané „tradičné súťaže“ atrofujú postupne, ale isto, dostratena. Podobne ako literárne časopisy, rovnako ako kluby autorov a zástoj literatúry v súčasnej spoločnosti. Internet, v ktorom mnohí videli svetielko nádeje, sa zatiaľ ukázal byť amorfnou anonymnou platformou pre nesúrodú množinu tvorivcov a grafomanov. Chýba tam spätná väzba a pestuje sa najmä vzájomné potľapkávanie sa členov jednotlivých internetových „literárnych partií“ po pleciach. Literárna súťaž, ktorá by teda bola aspoň čiastočne relevantnou „správou o stave a trendoch“ literatúry na Slovensku, chýba. Buď múzam (a KKB) vďaka aspoň za fragmenty takejto správy, ktoré čoto naznačujú a najmä varujú pred tým, čo nás pri doterajšom smerovaní čaká.
