Island – krajina ohňa a ľadu, kde energia
ľudí je drahá komodita. S ironickým nad
hľadom nám Jón Kalman Stefánsson počas
Bratislavského knižného festivalu v Zichy
ho paláci v piatok 3. júna priniesol príbe
hy, históriu ostrova, vlastnými zážitkami
pretkané pohľady na ženy a svet.
Stefánsson je dôkladný pozorovateľ, prijí
ma krásu prírody ako fakt. V jeho knihách
je snívanie stavom medzi svetlom a tmou – pravdou je, že na Islande je táto
činnosť vnímaná negatívne, ale napriek tomu všetci snívajú. To im dáva
silu prežiť, pretože sny sú slobodné a nekonečné. „Keď milujete život, ste si
hlboko vedomí smrti. Vstupujem do kráľovstva smrti so sviecou, aby som
ľudí a príbehy odtiaľ vyzdvihol,“ hovorí o zmysle svojej tvorby autor. Taktiež
sa pohráva s myšlienkou, že Boh je čierna žena a peklo je plné pápežov.
Prezentáciu knihy Letné svetlo a potom príde noc (Artforum) sledovala
plná sála mladých ľudí, ktorí pozorne počúvali, a to prekvapilo aj samotného
autora, pretože, ako sám priznal, inde vo svete je na knižných podujatiach
najmladším poslucháčom on.
Druhý festivalový deň BRaKu – sobotu 4. júna – odštartovali spoločné
raňajky, po ktorých nasledovala prezentácia ukrajinských ilustráto
rov Romany Romanyšyn a Andrija Lesiva, tí sú už tradičnou súčasťou
podujatia. V príjemnej atmosfére prebiehala prezentácia v angličti
ne, moderovaná samotnými tvorcami z Art Studio Agrafka. Na plátne
sa premietali ilustrácie z projektov, ktorým sa dvojica venuje. Tvoria
a ilustrujú prevažne pre deti, ale miesto má u nich aj kvalitná poézia.
Cez obrázky vytvárajú príbehy, ktoré sa dokonale pohrávajú s fantáziou,
využívajú farby, koláž a pestrosť mysle čitateľa. „Problém na Ukrajine je
ten, že rozprávky pre deti sú doplnené klasickými, reálnymi ilustráciami,“
hovorí Lesiv. Snažili sa teda priniesť niečo nové, hravé, náučné, a to sa
im podarilo v knihe Antomimes, v ktorej deti spoznávajú príšery. Vojna,
ktorá zmenila Rondo (OZ BRaK) – vyšla minulý rok v slovenčine – sa zasa
snaží odovzdať deťom dôležité posolstvo, aby sa nebáli vojny. Po prezentácii
ilustrátori pokračovali workshopom pre deti i dospelých.
Deň uzatvárala prezentácia rakúske
ho historika a znalca strednej Európy
Martina Pollacka s pretlmočením Mi
chala Hvoreckého. Pollack je v úzkom
kontakte so Slovenskom, pozerá sa na
minulosť triezvo, vyštudoval poľšti
nu, aj keď o Poľsku nič netušil – záujem
o východnú Európu vnímal ako pro
test proti vlastnej nacistickej rodine.
„Na jednej strane som prežil krásne detstvo, mal som úžasných starých
rodičov a na druhej strane som zistil, že to boli hrozní nacisti,“ hovorí
Pollack o tom, prečo prerušil vzťahy s rodinou. Dnes Poľsko berie ako
druhý domov, aj keď ho vníma kriticky a on sám je považovaný za toho,
kto sa snažil ohroziť rakúskopoľské vzťahy. Povinnosťou intelektuála
je pozorne sledovať dianie vo svete a nemlčať, a to presne Pollack robí.
Kniha Americký cisár (Absynt) sa začína na Spiši, odkiaľ skupina Slovákov
uteká do vysnívanej ďalekej Ameriky. Ich predstava o tejto krajine bola
realite vzdialená tak, ako súčasná idea utečencov o Európe. Pollack hovorí
aj o migrácii, o ktorej nám médiá tvrdia, že ide o niečo nové, a pritom sa
stačí obzrieť späť a zistíme, že sa točíme v kruhu.
Nedeľu 5. júna otvorila po tradičných spo
ločných raňajkách česká ilustrátorka a au
torka krátkych filmov Michaela Kukovičo
vá. Hovorilo sa o ocenenej a zatiaľ poslednej
knihe To je Praha (Baobab), o ilustrátor
skom portfóliu a priereze tvorby autorky.
Ako sama hovorí, keď na niečom pracuje,
trvá jej dlho, kým je s výsledkom spokoj
ná. Hľadá nové možnosti, snaží sa vytvárať
a text dopĺňať niečím hravým. Využíva koláž, akvarel, zažltnuté papiere zo
starých zošitov, ktoré zbiera. Buduje si svoj vlastný archív, miluje voľnosť
pri vytváraní ilustrácií dokonale kompatibilných s textom a odmieta byť
spútaná autorom. Počas prezentácie ilustrátorka predstavila spoluprácu
s vysokoškolskými študentmi, projekty pre British Council, knihy ako Bubo,
Jitka a Kytka, Cirkus Abrafrk alebo Kouzelná baterka, ktorá je na niektorých
školách súčasťou povinného čítania. Po skončení BRakFastu Michaela
Kukovičová viedla tvorivé dielne.
S veľkou dávkou humoru v príjemnej atmo
sfére plnej smiechu prebiehala v nedeľu pre
zentácia Jaroslava Rudiša a Jaromíra 99. Hneď
v úvode sa nadviazalo na sobotňajší koncert
Kafka Band v priestore A4. Pesničkami sa
prerozprával Kafkov príbeh Zámek, zvuk bol
doplnený o vizualizácie a poslucháča prekvapil
dokonalým spojením a súladom češtiny s nem
činou. Pokračovalo sa rockerským pohľadom
na spoločnosť, tvorbu a Kafkove texty. Rudiš predstavil svoju knihu Národní
třída (Labyrint), ktorej hlavnou postavou je frustrovaný sídliskový bitkár
Vandam, vidiaci zánik a horiace mestá. „Napísal som knihu veľmi rýchlo,“ ho
vorí Rudiš o inšpirácii, prvom dialógu, ktorý vznikol vďaka skutočnej postave
večer pri pive. Text je mnohokrát heslovitý, a tým vlastne jazyk spája s hudbou.
„Keď je dobrý scenár, tak vidím obrazy,“ povedal Jaromír 99, ktorý sa podieľal
na tvorbe komiksu Zátopek (Argo). Hlavnou myšlienkou a podtitulom je:
když nemůžeš, tak přidej! Spolieha sa na fantáziu čitateľov a ich schopnosť vi
dieť zmysel medzi riadkami tak, ako to on videl v textoch počas komunizmu.
Poľská spisovateľka a reportérka Angelika Kuźniak predstavila na BRaKu
knihu Papuša (Absynt). „Človek sa stretáva s troma heslami, ktoré sú
spojené s menom Papuša. Bola cigánka, bola vylúčená a na konci života
psychicky chorá,“ hovorí o hlavnej hrdinke autorka. Sama Kuźniak si
uvedomila, že kniha musí byť písaná ako legenda Papušinými slova
mi, pretože existovalo mnoho verzií jej takmer zabudnutého príbehu.
Keď začala písať o Papuši a pýtala sa na informácie o nej medzi Róma
mi, nikto sa k nej nepriznával, pretože ju považovali za poškvrnenú.
Po poslednom poľskom filme o tejto rómskej poetke sa k nej prihlásilo
neskutočne veľké množstvo údajných rodinných príslušníkov. Autor
ka opisuje zložitú cestu získavania informácií, stretnutia v zafajčenej
kuchyni s Karolom, ktorý jej priblížil rómsku kultúru, o Ficovskom,
ktorý údajne písal básne namiesto Papuše. Hovorí aj o tom, ako Papuša
odmietala pomenovanie Rómka, pretože sa považovala za Cigánku a bola
na svoj pôvod veľmi hrdá. Na konci táto výnimočná poetka ostala úplne
sama, na okraji spoločnosti.
