Vyhľadávanie
V nedeľu 19. novembra odišiel zo života vo veku 88 rokov literárny kritik a historik Vladimír Petrík, ktorý vtedy, keď zomrel môj tatko Vincent Šikula, v nekrológu písal o jeho krásnych očiach a hlbokom tmavom pohľade.
Vladka som poznala osobne a vďaka Tine Čornej som mala šťastie v poslednom čase v jeho prítomnosti pobudnúť. Všeličo by som vedela a mohla povedať o jeho vrúcnom, žičlivom, presnom, luteránskom, peknom a veselom pohľade aj ja. Najmä žičlivom, pokiaľ ide o literatúru a jej recenzenta, a veselom, ak hovoríme o človeku, o Vladovi, s ktorým sme strávili v kaviarni, ale aj u nás v Modre, nejednu príjemnú chvíľku, a luteránskom, ak spomeniem aj naše luteránsko-katolícke kaviarenské prekáračky, a napokon aj peknom, lebo nedalo sa nevšimnúť si.
Vladko bol jemný a noblesný človek, a literatúra v jeho podaní bola krásna a vážna vec, ktorá – hoci aj nejazdíte na koni, ba žiadneho nevlastníte, ani ste nikdy žiadneho nemali – dovolí vám vysadnúť na tátoša hovoriaceho ľudským jazykom, slncového koňa, popchnúť ho ostrohami – tak choď, koníček môj, aby sa ani tebe, ani mne nič nestalo –, a odcválať do clivého opisu krajiny vášho detstva, ktoré... „Verona, pozor, niekde treba rytmus úmyselne narušiť, aby z textu nebola odrhovačka.“
Náš rozhovor prebiehal na pokračovanie. Vlado sa staval dosť kriticky k súčasnej slovenskej literatúre, a ja som od neho chcela návod ako od znalca, človeka, pre ktorého bola literatúra srdcovou záležitosťou, prácou, zmyslom života!
„Povedz, čo tam chýba?“
„Neodpovedáte na moje otázky!“
„Ja ti odpoviem, Vlado, polož mi ich.“
Ten rozhovor bol pre mňa taký podnetný, že som si Vladka pozvala aj do televíznej relácie ako hosťa a chcela od neho nejaký „návod na použitie“! Pravdaže, všetko položartom. Vlado mal zmysel pre humor ako málokto, a ak som niekde čítala, že mal šťastie byť až do konca života súčasťou literárneho života a stretávať sa s mladými, trochu to zvrtnem – to my, všetci mladší od neho, sme mali šťastie, že sme sa s ním mohli stretávať a počúvať ho.
Literatúru a jej autorov na Slovensku často všelijako prehodnocujeme podľa aktuálnej politickej situácie a meníme názory. Vladimír Petrík bol iný. Vždy mal k literárnemu textu a k jeho autorovi pozitívny vzťah, aj napriek výhradám, a v tom bol jeho prístup možno až ojedinelý.
Vlado, bolo mi cťou, ďakujem, hádam sa na mňa niečo nalepilo.
Odpočívaj v pokoji, nech Ti je slovenská zem ľahká.
Veronika Šikulová
