Vyhľadávanie
Stále sa mi vracia tá otázka...
Jestvujú veci, ktoré človek v obchode berie do ruky priam s chuťou a už vopred sa teší, ako ich doma položí na stôl, aby si ich vychutnal, aby z nich mal radosť (a osoh navyše – alebo naopak?). Takouto vecou je pre mňa napríklad istý druh chleba (nesmiem napísať, akej značky, lebo by to bola skrytá reklama), ktorý kupujem v istom bratislavskom obchodnom dome (nesmiem napísať, v ktorom, lebo by to bola skrytá reklama). Skrátka – je to chlieb ľahký, dobre sedí do ruky už pri nákupe, má povrch príjemný na dotyk, po rozkrojení vonia a pomer cesta k dieram je v ňom milo vyvážený, takže keď ho ochutnáte natretý napríklad husacou masťou (soliť tak akurát!), príde vám na um známa veta z knižky Maroško študuje: „Maroš, vieš ty, čo je to summum bonum?“, hoci tam, ak sa dobre pamätám, ide o bryndzové halušky...
Presne to isté pociťujem v kníhkupectvách. Aj tam leží na pulte rôznorodý tovar, časť ktorého vás priam priťahuje, aby ste ho vzali do ruky atď. Pravda, všetky tie príjemné pocity z obchodu (opísané pri chlebe) po prečítaní knižky niekedy s rozpakmi korigujete, ale na podstate veci to nič nemení: Ak vám knižka už na pulte padne do ruky a do oka, má vysoké predpoklady, že vám padne aj do srdca. A tak ma oddávna trápi myšlienka: Čo to je, čo robí z knižky A, obsahovou hodnotou (zjednodušene povedané) porovnateľnej s knižkou B, predmet príjemný na pohľad a na omak, zatiaľ čo druhú sa vám prieči vziať do ruky?
Dávno-pradávno sme to rozoberali pri orešanskom červenom (svojho času grand vin vydavateľstva Obzor) a zhodli sme sa, že jestvuje čosi ako „edičná hodnota“ knihy, ťažko definovateľná, rozhodne však nie obmedzená na súhrn izolovaných hodnotení jednotlivých profesií, ktoré k tomu majú čo povedať. Je v tom aj čosi navyše. Čo? Pravda, platí De gustibus non..., lenže aj v rámci istého gusta sú knižky také aj onaké, ak ich posudzujeme pod zorným uhlom padnutia do ruky. A teda vlastne prečo?
Ján Roháč
