Vyhľadávanie
Autori knihy Jašo na jarmoku predstavujú jarmok ako miesto, ktoré patrilo tradičným remeselníom, kde ukazovali a predávali svoj kumšt.
Keď sa povie jarmok, predstavíme si strelnicu, farebné sladkosti, balóny, plastové hračky, drahé kolotoče a hektolitre burčiaku.
V Uličke starých remesiel sa maľuje na sklo, pečú medovníky, vyrezávajú drevené koníky, kujú podkovy a pletú košíky. Náznak moderného sveta cítiť len v reťazovom kolotoči niekde na začiatku textu a v jednej zmienke o tablete.
Inak príbeh na moderný svet rezignuje. Mohol by sa teda pokojne odohrávať aj pred sto rokmi. Nejde tu však len o remeslá, ale hlavne o malú Barborku a jej psíka Jaša, ktorí sa zhodou všelijakých nešťastných náhod jeden druhému stratia. A keďže sú nerozluční priatelia, neúnavne sa navzájom hľadajú v „udičke stálych vesiel“, pričom v každom stánku objavia nové veslo. Teda remeslo. Remeselníci sú prívetiví ľudia, ktorí vďačne ukážu a okomentujú svoju prácu. A nemajú problém s Barborkou a psíkom komunikovať - majolikár Jaša zveční na jednom zo džbánikov. Dokonca aj medovnikárka, ktorú na začiatku Jašo vystrašil, sa s ním a s Barborkou neskôr „zmieri“ a venuje im zadarmo medovníkovú kosť. Tú Barborka prinesie domov mame, aby sa nehnevala. Všetko je teda tak, ako má byť.
Autorka Soňa Uriková v príbehu často používa humor, ktorý nie je prvoplánový ani infantilný a slovnými hračkami pobaví aj dospeláka. Vie sa hrať s motívmi a detailmi, ktoré v príbehu šikovne variuje. Knižke by svedčalo aj viac takýchto originálnych momentov. Keďže remesiel je veľa, kniha sa im venuje len „z rýchlika“ a na hlbšiu analýzu jednotlivých remeselných odvetví nie je priestor. Preto sa remeslá predstavujú ešte raz, a to na konci knižky - za príbehom v akomsi zhrnutí. Text je už len čisto informatívny a postráda hravosť, ktorú autorka využívala v príbehovej časti, čo je trochu škoda.
Pekným a autentickým momentom je predstavenie skutočného psíka Jaša. Trochu to pripomína Karla Čapka, ktorý si zaobstaral sučku hrubosrstého foxteriéra - Dášeňku a napísal o nej knižku. Neposedná sučka v nej zažíva so svojím pánom Karlom všelijaké dobrodružstvá a stala sa miláčikom detských čitateľov niekoľkých generácií.
Sympatická je aj podpora nechcených a týraných psíkov, ktorá deti prinúti zamyslieť sa nad zodpovednosťou pri starostlivosti o svojich domácich miláčikov.
Príbeh Jaša a malej Barborky sa snaží vytvoriť ideálny a nostalgický obraz „starého dobrého sveta“, kde má všetko svoj poriadok a končí sa dobre. Nemusí to byť nutne negatívum, ale treba myslieť na to, že detský čitateľ žije vo svete, v ktorom sa niekedy bojí, nerozumie mu a pociťuje neprávosť. Skrátka, moderný svet je plný kontradikcií, čo však neznamená, že je horší. Náučný charakter knižky je príliš očividný a keby sa trochu zvoľnil, neuškodilo by to ani predstavovanému folklóru, ani príbehu.
Tereza Oľhová (1988)
Vyštudovala scenáristiku na FTF VŠMU v Bratislave. Debutovala spolu s Martinou Sľúkovou knižkou Inak sa mám fajn, vydala literárny portrét Jany Oľhovej Nespúšťaj oči z trate! a momentálne dokončuje detskú knihu Posledný permoník. So sestrou Máriou spolu vytvorili komiks Bežná. Prispieva do časopisu Bublina.
Foto: Tomáš Kompaník
