Stavačom kulís neveríme

Natália Gorbanevská bola medzi „osmičkou“ odvážnych Rusov a Rusiek, ktorí v auguste 1968 reagovali na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy.

Natalia Gorbanevská: Svet, ktorý sme nestratili

Preklad: Ján Štrasser

Bratislava: august august, 2021

 

Medzi „osmičkou“ odvážnych Rusov a Rusiek, ktorí v auguste 1968 reagovali na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, bola aj poetka, novinárka a disidentka Natalia Gorbanevská.

V roku 2010 vytvoril Daniel Fischer sériu objektov nazvanú Vynáranie (8 statočných). Išlo o portréty mužov a žien, ktorí v auguste 1968 reagovali na okupáciu Československa vojskami Varšavskej zmluvy a svoj odpor voči agresii dali najavo verejne – 25. augusta na Červenom námestí v Moskve. Portréty ôsmich statočných vytvoril technikou cylindrickej anamorfózy. To znamená, že samotné obrazy sú prakticky nečitateľné a skutočné tváre demonštrantov a demonštrantiek sa dajú vidieť, paradoxne, len s pomocou krivého (cylindrického) zrkadla. Táto metafora má v čase storakého prekrúcania a desivého fenoménu deep fake azda ešte hlbší význam ako pred desiatimi rokmi.

 

Kronika aktuálnych udalostí

V roku 2021 vyšli Natalii Gorbanevskej básne po prvý raz knižne aj v slovenčine – vďaka prekladateľovi Jánovi Štrasserovi a mladučkému vydavateľstvu august august. Útly zväzok s názvom Svet, ktorý sme nestratili je najmä výberom z básní, takmer tretinu knihy však tvorí Štrasserov biografický doslov, a tak sa z knižky poézie stáva sčasti cenný dokument, v ktorom sa dozvedáme aj o Gorbanevskej vzácnych priateľstvách s legendárnou ruskou poetkou Annou Achmatovovou či Josipom Brodským.

V texte s názvom Príbeh pracuje prekladateľ Ján Štrasser najmä s dokumentárnou knihou Ľudmily Ulickej Poetka. Kniha o pamäti. Natalia Gorbanevská. Svet ruských disidentov nie je Ulickej cudzí, spomeňme aspoň jej v slovenčine vydané romány Zelený stan či Jakubov rebrík, kde táto vrstva spoločnosti (a či kultúry?) zohráva podstatnú úlohu. Navyše, Natalia Gorbanevská bola jej blízka priateľka.

Gorbanevská mala problémy s mocou už počas vysokej školy. A mohli za to práve jej básne, ktoré v roku 1953 uverejnila na školskej nástenke. Hoci po rôznych peripetiách napokon o jedenásť rokov štúdium šťastne ukončila, prvý „vyhadzov“ – ak aj nebol určujúci –, istotne predznamenal jej ďalší osud. Aktívne sa totiž zapojila do disidentského hnutia a spolupracovala aj s viacerými samizdatovými periodikami. V roku 1968 začala vydávať samizdatový časopis Kronika aktuálnych udalostí. Šlo o informačný bulletin venovaný obrane ľudských práv, kde zverejňovala informácie o prebiehajúcich súdnych konaniach, aktuálne väznených ľuďoch, o bitkách, násilí, domových prehliadkach a podobne. Prvé číslo vyšlo v apríli. V tom čase Gorbanevská čakala druhé dieťa. A o necelé štyri mesiace prišiel horúci august, ktorý mal na jej ďalší život ďalekosiahly vplyv.

„A stalo sa to v auguste, / svitalo z piatich strán.“ Takto sa začína báseň Natalie Gorbanevskej A stalo sa to v auguste (s. 43), ktorá reaguje na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, v ktorom od jari 1968 prebiehal obrodný proces nazvaný Pražská jar. „Šli pluky, šiel ich celý rad. / A majestátny pražský Hrad / budil sa na tanky.“

 

Poetka v disidentke, disidentka v poetke

Tichý protest ôsmich statočných Rusov a Rusiek, ktorí sa postavili proti bezpráviu páchanom na malom československom národe, mal svoju krutú dohru. Prvé údery padli už počas zatýkania priamo v centre Moskvy, ďalšie v podobe väzenia, vyhnanstva a lágrov nasledovali. Čerstvá rodička Gorbanevská zostala na slobode až do 24. decembra 1969. Za ten čas napísala a zostavila knihu Poludnie, v ktorej dokumentárnym spôsobom spracovala samotnú augustovú demonštráciu i všetky jej dohry (v českom preklade ju roku 2012 vydal Torst).

Akýsi odklad Gorbanevskej trestu spôsobil iba naakumulovanie ďalších „hriechov“ a previnení voči sovietskemu zriadeniu. Obvinená bola za účasť na demonštrácii 25. augusta i za vydávanie Kroniky aktuálnych udalostí. Dva roky a dva mesiace bola uväznená v takzvanej „psychuške“, čo predstavovalo nútené liečenie v psychiatrickej liečebni špeciálneho typu. Ako sama hovorí, bolo to azda ešte horšie ako tábory nútených prác. Do psychušky sa totiž zatváralo na neurčito a človeka sa tam skutočne pokúšali „liečiť“. Pobyt v psychuške tematizuje v širších súvislostiach aj v jednej z básní zo slovenského výberu: „Občas, / občas chápem, / chápem, že správne sa hrabali v mojom zdraví / tí lekári z Kropotkinovskej uličky. / A veď naozaj treba byť bláznom, / ak chceš napravovať mravy, / a vôbec nie v mene slávy / ani nie pre teplé miesto hlúpej husičky.“ (s. 32)

V biografickom doslove prekladateľ Ján Štrasser uvažuje aj o tom, či v prípade Natalie Gorbanevskej ide skôr o disidentku, ktorá písala poéziu, alebo o poetku, ktorá sa aktívne zapájala do spoločenského diania. Tieto polohy sú azda neoddeliteľné a ťažko aj určiť, ktorú z nich spomenúť na prvom mieste. Faktom však je, že v Gorbanevskej básňach môžeme odčítať mnohé z jej disidentských aktivít, väznenie na psychuške, účasť na augustovom proteste či neskoršiu emigráciu. Z jej veršov však silno zaznievajú aj ľudské vlastnosti, ktoré musel mať vo výbave nejeden oponent monštruózneho sovietskeho režimu. Odhodlanie. Triezvu vieru. A azda aj zdravé pochybnosti, či z celého tohto márneho boja vôbec bol nejaký úžitok: „To ja som nezachránila vtedy Varšavu a potom ani Prahu, / to ja, ja, neodčiním to, do smrti budem pykať za vinu...“ (s. 22)

 

Esencia Gorbanevskej poézie

Nataliu Gorbanevskú prepustili na slobodu v roku 1972 a nasledujúce dva roky sa naďalej angažovala v opozičnom hnutí. V roku 1974 sa zapojila do protestov proti vyhosteniu Alexandra Solženicyna z krajiny a slučka okolo nej sa opäť začala sťahovať. Pred hrozbou ďalšieho uväznenia sa napokon rozhodla emigrovať. Od roku 1975 až do svojej smrti žila v Paríži ako apatrida so statusom utečenky. Svoju emigrantskú skúsenosť tematizuje v bezmennej básni s incipitom „Sama som v celkom prázdnom Paríži“ nasledovne: „Som pustovníčka, áno, zajatkyňa / kameňov, každý trávou zastretý, / aké to bolo prosté čakať na tank, / s holými rukami mu kráčať v ústrety. // To neduneli delá. Prečo však ten treskot / práve mňa obišiel a nezdrvil? / Pre akú hru to vyčistil si miesto / odtiaľto po Kurillské ostrovy?“ (s. 25)

Slovenský výber obsahuje štyridsaťdva básní zo štrnástich Gorbanevskej zbierok, vydaných medzi rokmi 1964 a 2012.

Ide teda skutočne len o malú vzorku, prierez, na ktorom môžeme vybadať šírku tematického záberu i rôzne polohy jej básní od takmer dokumentárnych záznamov po kratučké impresie. V knižke absentuje podrobnejšia edičná poznámka, ktorá by jednotlivé básne zaradila do konkrétnejšieho časového rámca. Čitateľ tak nevie s úplnou istotou, či sú básne zoradené chronologicky a či ten-ktorý text spadá do obdobia pred uväznením, po ňom, prípadne po emigrácii. To stavia slovenský výber Gorbanevskej básní mimo času, alebo presnejšie nad čas, a robí z nej napokon celkom novú zbierku – esenciu Gorbanevskej poézie. Poézie, ktorej hlavným stavebným materiálom bol pocit vnútornej slobody, obdiv k ľudskej opravdivosti a odpor voči falši, klamstvám i násiliu: „Tak si prehoďme cez plece starý batoh / a poďme lietať / na štyri strany sveta, / pozrieť sa, / či nenájde sa v plote diera, napnúť sily / a pohľadať / svet, ktorý my sme nestratili, / od prehnitých studní / a sivastých mráčikov / vyprosiť si aspoň dva-tri slnečné lúče. / Nemyslím na férie. / Tie nech si inscenuje nadaný Pluček. // Prepáčte, / ale stavačom kulís neveríme.“ (s. 10)

 

Ján Púček (1987)

Spisovateľ a publicista. Autor prozaických kníh Kameň v kameni (2012), Okná do

polí (2013), Uchom ihly (2015) a Med pamäti (2018). Textami o knihách

a fejtónmi prispieva do Denníka N. Pracuje ako redaktor vydavateľstva Absynt, na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU vedie semináre o slovenskej literatúre. Žije pod Malými Karpatmi.

 

Natalia Gorbanevská (1936 – 2013) v Prahe v roku 2012

 

Foto: Ondřej Lipár. Zdroj: wikipedia.org