Vyhľadávanie
Prijať účasť v knižnej antológii znamená ocitnúť sa v nevyhlásenej súťaži o najlepšiu poviedku. Alebo ešte horšie – najslabšiu. Najmenej rešpektujúcu danú tému. Keď mi pred niekoľkými rokmi vyšla poviedka v antológii európskych autorov v kórejčine, bola som od týchto strastí oslobodená, keďže som v knižke ledva našla svoj text, inak som ničomu nerozumela. Odlišné to bolo v prípade antológie Sex po slovensky, o ktorej sa svojho času popísalo dosť. Každopádne, týmto trochu dlhším entrée chcem iba vysloviť obdiv všetkým autorom, ktorí mali napísať poviedku na chúlostivé zadanie desiatich Božích prikázaní. Potiaľ moja kolegialita a súcit s ich ťažkou témou, v ďalších riadkoch už zo mňa bude hovoriť iba čitateľka.
Predovšetkým však musím povedať, že ako
celok sa mi vidí byť poviedková kniha Desatoro (Vydavateľstvo Slovart 2014) skvelým edičným nápadom, a to nielen preto, aby sme si pre istotu zopakovali známy morálny kánon, ale aj pre celkom pestré defilé toho, čo ponúka slovenská literatúra vo svojej mladej a mladšej strednej generácii. S textami niektorých autorov som sa stretla po prvýkrát a vzbudili môj záujem (Púčekova poviedka Podnebie, v ktorej síce s prikázaním pracuje veľmi voľne, ale jeho jazyk a obraznosť akoby v sebe najsilnejšie niesli esenciu viery), iní predviedli svoj štandard (Hvoreckého Meno otca by možno lepšie obstálo ako fejtón v novinách, čím chcem len povedať, že publicista Hvorecký je mi určite bližší než prozaik). Pobavili ma poviedky troch žien zastúpených v antológii (Žuchová, Kepplová, Nvotová), ale našli sa aj zo dva texty, ktoré pre mňa boli jednoducho sklamaním (nebudem menovať, hádam sa chlapci nabudúce dokopú k lepšiemu výkonu). No a víťazom sa stáva... Mám hneď dvoch favoritov, a to Krištúfka a Rumpliho, ktorí „svoje“ prikázania nielen zručne zakomponovali do deja, ale ich texty majú v sebe zakódovanú aj relevantnosť morálky a ľudskej hriešnosti. Určite si ich prečítajte.
