Premýšľala som, prečo súčasný izraelský spisovateľ Etgar Keret nazval svoju autobiografickú knihu Sedem dobrých rokov (Artforum 2014, preklad Silvia Singer). Dobrý rok je totiž pojem relatívny a viaceré z udalostí, ktoré popisuje Keret, tie roky skôr kazili. No z perspektívy nazerania na život ako celok, z ktorého tvorí sedem rokov iba zlomok, môžu byť aj roky, keď sa nám prihodili veci nežiaduce a smutné, v podstate dobré. Ba je celkom možné, že v krajine, kde žije Etgar Keret, je dobré už to, že človek vôbec prežije. (Alebo že človek prežije kdekoľvek, veď niet na mape miesta, kam by nedočiahla kosa zubatej.)

Musím sa priznať, že Sedem dobrých rokov ma uchvátilo, pretože Keret má dar povedať vážne veci ľahko, či dokonca zábavne. Je autentický a úprimný, presne v duchu charakteristiky, akú podáva o svojej profesii: „Spisovateľ nie je svätec, cadik ani prorok stojaci pri bráne; je to iba obyčajný hriešnik s trochu ostrejšou uvedomelosťou a nepatrne presnejším jazykom, aby opísal nepochopiteľnú realitu tohto sveta.“

Svoje úvahy a historky zo života na seba vrství nenápadne, čiže najprv vnímate len radosť z rozprávania. S potešením čítate, obraciate stránku za stránkou, ale neskôr – ach, jaj! Je hlúpe to priznať, ale podnietená spisovateľovou úprimnosťou to na seba poviem tiež – neskôr som tú knihu zatvárala dojatá a celá uslzená...

A na záver malý dôvetok: Aj keď ma už viackrát na Facebooku niekto vyzval, aby som sa zapojila do hry zostaviť rebríček svojich desiatich naj kníh, nechcelo sa mi, pretože ide o príliš širokú kategóriu, veď čo sú to naj knihy? Možno by som sa snažila viac, keby šlo o desať kníh, pri ktorých som sa nahlas smiala, desať kníh, ktoré ma (takmer) zmenili k lepšiemu, desať kníh, ktoré sa (takmer) postarali o môj morálny úpadok alebo desať kníh, ktoré ma rozplakali. Áno, do tej poslednej pomyselnej kategórie mi práve jedna pribudla.