V dnešnej dobe slovami striga či bosorka buď pejoratívne označujeme nesympatickú osobu, alebo, v oveľa zriedkavejších prípadoch, nimi vyjadrujeme jemný obdiv k akejsi bližšie nešpecifikovanej ženskej sile. No často sú aj zdrojom slovných prekáračiek typu „čo, ty čarodejnica, kde si si nechala metlu?“ Avšak tieto prívlastky boli v minulosti – a to nie takej dávnej, ako by sa mohlo zdať, veď posledný proces s bosorkou sa konal v roku 1836 – často spúšťačom krivých obvinení, neľudského mučenia a popráv nevinných ľudí.

Precízna výpravná publikácia Bosorky, strigy, čarodejnice (Trio Publishing), ktorú napísala historička Tünde Lengyelová, je pozoruhodným príspevkom k trochu zahmlenej kapitole z histórie Európy i Uhorska. Autorka podáva plastický obraz vzniku mýtu o čarodejniciach, ich rozličných atribútoch, domnelých schopnostiach, typickom správaní, spolčovaní, a hlavne ich ukrutnom prenasledovaní, pričom podstatnú časť knihy tvorí podrobné zmapovanie procesov s bosorkami v jednotlivých stoliciach Uhorska na území Slovenska.

Pred vyše desaťročím som sa zoznámila s mladými absolventmi religionistiky, ktorí iniciovali osadenie pamätnej tabule na jednom z najfrekventovanejších miest bratislavského centra (rozhranie Župného a Hurbanovho námestia). Približne v tých miestach bola totiž upálená za bosoráctvo Agatha Toott Borlobaschin, a to presne 24. mája 1602, teda opäť vôbec nie tak dávno...

A tak ma kniha Tünde Lengyelovej priviedla k opätovným úvahám, či je aj v dnešnej spoločnosti toľko potlačenej agresivity a nenávisti, aby stačila tá najúbohejšia zámienka a začalo sa ukazovať prstom na vinníkov. No keďže sa tento scenár v dejinách už neraz zopakoval, obávam sa, že robiť si akékoľvek ilúzie, že dnes by sa nič podobné nestalo (mám na mysli prenasledovanie nevinných a procesy všeobecne), je celkom zbytočné. Aj preto považujem túto knihu za cenný príspevok k oživovaniu historickej pamäti.