Vyhľadávanie
„Je temná, už ste od nej niečo čítali?“ spýtala sa ma takmer varovne slečna Jana, keď blokovala môj nákup v kníhkupectve. Na obálke kalná voda a názov priam výstražný: Toxo (Marenčin PT 2013). Možno práve tieto odpudivé atribúty pritiahli moju pozornosť. A tiež nepatrná ťarcha ďalšieho čitateľského restu, že som ešte nečítala ani jednu knihu prozaičky Ivany Dobrakovovej, ktorej chýr sprevádzajú chvály. Sprievodná anotácia ku knihe sľubovala, že „hrdinkami príbehov sú zväčša mladé Slovenky, ktoré hľadajú svoje miesto v zahraničí, vo vzťahoch s cudzincami, a neskôr objavujú aj radosti a strasti materstva a rozporuplné pocity voči ostatným matkám a deťom“. A keďže o radostiach a strastiach materstva som už aj ja čo-to popísala, nevedela som sa dočkať chvíle, kedy sa vrhnem do tých kalných vôd.
No stretla som v nich len jedinú hrdinku, lebo aj keď ide o knihu poviedkovú, jej najsilnejším miestom je práve táto jediná postava, pomenovaná síce rozličnými menami a spárená s navonok rôznymi mužmi, no zakaždým zajatá v mikrosvete svojho osobného pekla a dotieravej profánnosti. Dobrakovovej cynickému a chvíľami až znesväcujúcemu pohľadu na idylizovaný rodinný život som v duchu pritakávala a oceňovala som jej pozorovací talent. Hoci ju osobne nepoznám, našla som ju v každom jej príbehu, niekedy poriadne zamaskovanú, skrývajúcu sa so stopou neistoty, či neprezrádza priveľa, inokedy suverénne účinkujúcu na scéne pri plnom svetle. Posledná poviedka Toxo je o obsedantnom strachu ťarchavej ženy z nákazy. Možností, ako sa stretnúť s nebezpečným parazitom, je v hrdinkinom svete čoraz viac, už o ne doslova zakopáva, ba možno je už nakazená. Obruč potenciálnych nebezpečenstiev ju napokon vyčerpá oveľa viac než akákoľvek reálna choroba... Nuž, páči sa mi táto „temná autorka“ − mali ste pravdu, Jana! − i keď som si po odložení jej knihy s úľavou pomyslela, že každá máme iné „toxo“ a iné kalné vody.
