Pred vyše dvadsiatimi rokmi som fascinovane čítala básne a denníky americkej poetky Sylvie Plathovej, ktoré vyšli v preklade Mily Haugovej pod názvom Luna a tis (Slovenský spisovateľ). Dokonca som o tejto knihe (ach, komu som ju len požičala…) naplnenej zvláštnou zmesou dravej tvorivosti a neutíchajúcej bolesti napísala kamsi recenziu. Sylviu Plathovú som si skrátka zapamätala a o čosi neskôr som objavila aj jej – na tie časy veľmi otvorený – autobiografický román o depresii Pod skleněným zvonem (vyšiel iba v češtine). Predminulý rok som si vari len z nostalgie po niekdajšom očarení Plathovou kúpila román Pytliakove ženy (Artforum) od Claude Pujade-Renaudovej. O jej knihe sa navyše v čase vydania veľa písalo, tešila som sa teda, že si opäť pripomeniem dávnu partnerskú drámu Plathovej a básnika Hughesa, ktorá vyústila do tragického konca. Prvé kapitoly sa však akosi vzpierali mojej pozornosti, dokonca som pochybovala, či knihu naozaj napísala tá istá Claude Pujade-Renaudová, od ktorej som čítala znamenitý román Macecha. Kniha ma – ako sa vraví – vôbec nechytila. Opäť som sa k nej vrátila až po roku, keď som po nej siahla s výčitkou svedomia, koľko neprečítaných kníh mi doma zaberá miesto, a predsa by som neprestajne zhrabúvala ďalšie a ďalšie. Tentoraz som sa začítala bez problémov, a tak som sa konečne stala aj ja pytliakovou ženou. Ľúbostné eskapády Teda Hughesa, manžela Sylvie Plathovej a zároveň milenca Assie Wevillovej, sú popísané ako mozaika spomienok rôznych ľudí, ktorých tento príbeh prevalcoval celou svojou tragikou, alebo sa ich len zľahka dotkol. Ozvena dávnej bolesti pytliakových žien je však stále natoľko rezonujúca, že i ja by som mala chuť rozpovedať jej genézu vlastnými slovami. A tak si aspoň uvedomujem, že možno práve tá túžba stať sa nejako čo i len parazitujúcim aktérom príbehu je známkou dobrej a inšpiratívnej literatúry.
