Keď ma približne pred desiatimi rokmi oslovil Dušan Taragel s ponukou, aby som napísala niečo o sexe, pretože chystá „dvojpohlavnú poviedkovú antológiu“, len čo som pristala, prízvukoval mi, aby to, preboha, nebolo o motýľoch poletujúcich z kvetu na kvet. Namojveru, nebolo. K téme sex zmobilizoval slovenských spisovateľov v dvoch vlnách – po úspešnom Sexe po slovensky vyšla o rok aj druhá časť. O niektorých poviedkach sa klebetilo, že sú podľa skutočných udalostí, iné boli možno priodvážne, ďalšie zasa trochu opatrné. No prešlo necelé desaťročie a bez tvrdého sexu sa zrazu nezaobíde ani červená knižnica… Nuž a do tejto potopy erotiky na knižných regáloch vstúpil teraz aj Dušan Taragel so zbierkou poviedok Polrok bez sexu (Dixit 2013). Spisovateľ v role editora antológie o sexe čo-to už na túto tému napísal. Hnala ma teda zvedavosť, aké autorské pokroky spravil a ako odrovnal (zdanlivú) konkurenciu. Hrdinkami jeho šiestich poviedok sú napospol mladé ženy, ktorým síce neupiera titul Mgr., ale neúprosne ich splošťuje na naivné štebotajúce stvorenia bez súdnosti, zábran a zdravého rozumu. Na hradbách svojej mizogýnskej strieľne sa však podľa všetkého cíti pohodlne, pretože sa očividne baví, a tento pocit dokáže preniesť aj na čitateľov. Od množstva braku ho totiž odlišuje schopnosť byť vtipný a sarkastický. Príjemným nadhľadom si navyše necháva výhodný manévrovací priestor a kedykoľvek môže povedať – nepovažujte ma za satyra, som iba posmievačik. Z tohto pohľadu je Taragelova kniha potešiteľnou alternatívou k „sexy“ nepodarkom. Avšak zarazilo ma, keď som sa v edičnej poznámke dočítala, že všetky tieto poviedky už vyšli niekoľko rokov dozadu v ženskom časopise, a jedna z nich v antológii Sex po slovensky, čiže ešte pred boomom „päťdesiatich odtieňov klišé“… Škoda. Celkom rada by som si od Taragela prečítala niečo naozaj nové, nepredvarené… A pokojne aj o sexe.
