Padla mi do rúk tenučká kniha, ktorá vyšla už dávnejšie, ale určite si pre svoju výnimočnosť zaslúži priestor kedykoľvek. Dokonca by som ju spolu s dvomi prózami francúzskej spisovateľky Marie Darrieussecqovej zaradila medzi svoje tri najpôsobivejšie knihy o rodičovstve. Prvou je Darrieussecqovej Bábätko (SOFA), plastický opis všetkého toho úžasu i zmätku z novoobjaveného kontinentu rodičovstva, a druhou jej prenikavo krutá próza Tom je mŕtvy (Vydavateľstvo Slovart), po prečítaní ktorej som nemohla uveriť, že nešlo o autorkinu autentickú skúsenosť. Nuž, a do tretice spomínaná, vskutku útla, no výnimočná knižka taktiež francúzskeho spisovateľa Jeana-Louisa Fourniera Kam ideme, tata? (Vydavateľstvo Q111). Jej osou je téma otcovstva (projektovaná do literatúry možno menej než údel materstva, najmä pokiaľ ide o vzťah k malým deťom), ale ozvláštňuje ju aj doposiaľ marginalizovaný fenomén: ako sa s rolou otca zžívajú muži, ktorí majú postihnuté deti. V krátkych expozíciách rôznych situácií, reakcií či myšlienok v toku bežných dní sa autor priznáva k celej škále pocitov a úvah, ktoré sú neraz veľmi protichodné. Sčasti cynické, zúfalé a hneď zasa plné lásky a potreby ochraňovať svojich „malých vrabčiakov“. Synovia sú totiž dvaja. Dvakrát viac starostí, dvakrát ortieľ lekárov, dve situácie, o ktorých by si nik nepomyslel, že sa naozaj môžu zopakovať. Čeliť tejto dávke rodičovskej bolesti a sklamania je takmer neľudské, ale čo vlastne možno robiť so životom, než ho žiť, nech je akokoľvek ťažký? Každý odsek tejto knihy je svojím spôsobom dôkazom hrdinstva, pričom treba dodať, že autor neskĺzol k pátosu ani moralizovaniu. Jeho text je brilantne úsporný a vyhýba sa akémukoľvek bulvarizovaniu vlastného života. Len v náznakoch sú tu načrtnuté paralelné trápenia a tragédie, ale nik nechce z čitateľa vydolovať slzy súcitu ani prísľub modrého z neba. Najsilnejšia kniha o otcovských putách, akú som kedy čítala.
