„Houellebecq je prosto drsňák: vôbec ho neserie, že niektoré jeho výroky zaváňajú rasizmom, antifeminizmom, politickou nekorektnosťou, nenávisťou,“ napísal mi pred rokmi do listu kamarát, pričom naliehal, aby som si prečítala hlavne jeho prózy Elementární částice a Platformu. Myslím, že v tom čase som už mala za sebou novelu Rozšíření bitevního pole, a postupne som čítala všetky, čo vyšli v slovenčine či češtine. Rozhodne by som však nemohla povedať, že ide o môjho obľúbeného autora, pretože samotná podstata jeho textov sa vzpiera tomu, aby k jeho menu človek priraďoval akékoľvek sladkasté prívlastky. Keď som nedávno Houellebecqove knihy požičala priateľke, svoje pocity zhrnula do charakteristiky „zvláštna zmes beznádeje a smiechu“.

Francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq si svojím písaním podmaňuje čitateľov bez ohľadu na to, či s jeho názormi súhlasia, alebo sú im priam protivné. Jeho nazeranie na svet ako na miesto nepretržitého utrpenia, kde je vlastne jediným zmyslom zostať nažive napriek tomu, že sa to človeku môže javiť ako „bolestivo zbytočné“, je explicitne vyjadrené aj v súbore jeho esejí a článkov nazvaných Zostať nažive a iné texty (Inaque.sk 2014, preklad Aňa Ostrihoňová). Houellebecq si v nich všíma rôzne aspekty súčasného života, fenomény, ako sú novodobé nomádstvo, bezduché oslavovanie, erotický veľtrh, súčasná architektúra, nekritickosť k modle francúzskej poézie J. Prévertovi a iné. O ňom samotnom, ak, pravda, nerátame jeho názory a uvažovanie o veciach, sa však dozvieme len málo. Niežeby som bola sklamaná, kniha je to výborná a určite stojí za prečítanie, ale možno som zároveň podvedome hľadala aj odpoveď na dávnejšiu otázku – „preboha, čo je to za človeka, čo vymyslí takýto krutý príbeh?“ A tak sa Houellebecq aj v esejistike drží svojej zľahka meravej role referenta pre novodobú apokalypsu.