Vydať na Slovensku knihu pod pseudonymom je ošemetná záležitosť. Jednak sa takmer okamžite vie, kto sa za vymysleným menom skrýva (česť výnimkám, ale ja naozaj poznám len jednu, ktorej identita nie je všeobecne známa), a tiež to trochu vzbudzuje pochybnosti. Kto sa bojí prihlásiť k svojmu textu, a prečo? Viem o tom svoje, sama som si zvolila pseudonym pre svoj debut, ale dnes som presvedčená, že to bolo celkom zbytočné. Odvtedy každého prehováram, aby od pseudonymu upustil, a ako čitateľka sa vymysleným menám na obálkach kníh vyhýbam. No jedna takáto knižka si ma predsa len získala. Jej autorka sa rozhodla pre očividne vymyslené meno Sisa Siseková, ale myslím si, že sa za svoje debutové dielko hanbiť nemusí.

Útla knižka humorne ladeného, fejtónového rozprávania má názov Zuzka klamárka (EZEN 2014) a Siseková sa v ňom rozpamätáva na svoje napohľad obyčajné detstvo dievčatka vyrastajúceho v sedemdesiatych rokoch na socialistickom sídlisku. Mozaika autorkinho detstva, poskladaná zväčša – s odstupom času – z už úsmevných príbehov vytvára pekný celok, v ktorom nechýba žartovná detská imaginácia. Ako naznačuje aj názov knihy, hlavná hrdinka, školáčka Zuzka Nosíková, ňou totiž oplýva požehnane. Veď si aj vyslúži označenie klamárka. Rodinné či školské historky rozbaľuje čitateľ nedočkavo ako malá Zuzka cukríky, no nie sú to len sladké obrazy detstva, ale aj trpká konfrontácia so skutočnosťou, že hlavná hrdinka vyrastá bez otca, ktorý zomrel. Autorka je totiž pomerne skúsenou rozprávačkou, ktorá vie nielen opísať atmosféru a každý príbeh zručne vypointovať, ale aj zachytiť esenciu detstva. Zuzka klamárka tak nie je len milou reminiscenciou na detstvo, ale aj múdrou pripomienkou, že teraz by mali tí, čo sú dospelí a vytvárajú detstvo iným budúcim dospelým, myslieť na to, že niekedy dokáže aj celkom nepatrná maličkosť „v detstve požičať pocit bezpečia“.