Vyhľadávanie
Storočnicu Mila Urbana, jednej z najvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej literatúry, si Literárne informačné centrum pripomenulo na odbornom seminári, ktorý sa uskutočnil 21. septembra 2004 v Bratislave.
Seminár sa konal pod názvom Peripetie hľadania Mila Urbana a bol pokusom, po desiatich rokoch od vedeckej konferencie, ktorú v roku 1994 pripravil Biografický ústav Matice slovenskej, znova zhodnotiť dielo (alebo aspoň niektoré jeho aspekty) novelistu a románopisca, ktorého novely a román Živý bič majú dodnes inšpiratívny vplyv na rozvoj našej národnej literatúry. V úvodnom slove to riaditeľ LIC Alexander Halvoník formuloval slovami, že užitočnejšie ako robiť z Urbana klasika, „je čítať ho a hľadať v ňom živý materiál pre literárny vývin a pre slovenské myslenie. Zanechal po sebe veľké svedectvo nabité slovenským sociálnym humanizmom, prekypujúcou túžbou po modernosti a ustavične sa dovolávajúce nových časov“. Ďalej Halvoník uviedol, že Urban okrem šiestich veľkých románov a troch kníh noviel napísal aj štyri knihy memoárov, a napriek mnohým nežičlivostiam, ktoré sprevádzali vydávanie jeho diela po roku 1945, a po dlhých obdobiach, keď sa o jeho diele nemohlo písať, vzniklo o jeho tvorbe okolo 300 odborných štúdii a bibliografia o M. Urbanovi – nielen novelistovi, ale aj významnému publicistovi – obsahuje 1 300 položiek. Patrí aj k najprekladanejším slovenským spisovateľom – jeho diela vyšli v 11 jazykoch a v 16 zahraničných vydaniach.
Na seminári odzneli referáty literárnych vedcov a kritikov PhDr. Adely Žilkovej, doc. PhDr. Ladislava Čúzyho, CSc. a PhDr. Petra Valčeka PhD.
Odborná pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV A. Žilková sa vo svojom referáte s názvom Prvé tvorivé obdobie Mila Urbana sústredila na podrobnú textovú a významovú analýzu Urbanovych ranných noviel Jašek Kutliak spod Bučinky a Rozprávka o Labudovi. Pri hodnotení Urbanovho miesta v literárnom procese medzivojnového obdobia uviedla, že patrí medzi prvých autorov, ktorí sa označujú ako tvorcovia lyrizovanej prózy. Zdôraznila, že o Urbanových textoch sa „vďaka ich významovej nahustenosti, práci s trópmi a figúrami, dômyselnej výstavbe a spôsobu rozprávania dá hovoriť ako o lyricky koncipovaných. Na rozdiel od románov, ktoré nasledovali, je Urban – novelista skôr intímnym ako sociálnym lyrikom“.
Vysokoškolský pedagóg Ladislav Čúzy na úvod svojho referátu uviedol, že z vlastnej skúsenosti môže potvrdiť neochabujúci záujem o Urbanove dielo medzi svojimi študentmi – najmä pokiaľ ide o jeho novelistiku a román Živý bič. Zhodne s A. Žilkovou konštatoval, že od predchádzajúcej realistickej tradície slovenskej prózy sa Urban odklonil „zvýšenou lyrizáciou, ktorá nemala len estetický účinok, ale stala sa aj prostriedkom prehlbovania svojráznej psychologickej kresby postáv. Vo svojich prvých novelistických prózach oslabil dejovú líniu na úkor neraz symbolického stajomňovania vnútra prostého človeka. Urbanove postavy sa neraz dostávajú do sporu s kolektívnym vedomím dediny. Ich konanie ovplyvňuje tradícia, primitívnosť ich životnej filozofie ovplyvnenej existenčnými problémami a etikou formujúceho akceptovania kresťanského Boha. V jeho prvých prózach sa objavuje aj veľa skepsy, tajomnosti, osamotenia a neriešiteľnej dezilúzie, ktoré do určitej miery korešpondujú s pocitmi človeka moderny.“
V ďalšej časti svojho referátu sa Ladislav Čúzy sústredil na zmeny poetiky Urbanových próz, ktorej príčiny sú dodnes aj literárnej vede nejasné. Najvýraznejšie sa to prejavilo na románe Hmly na úsvite. Prvé vydanie vyšlo v roku 1930 a v nasledujúcich dvoch vydaniach (1941, 1970) urobil Urban mnohé podstatné zásahy do príbehu, postáv a celkového estetického vyznenia románu. Ladislav Čúzy konštatoval, že sa „ zvýšila sociálna kritickosť celého románu. Znížila sa spiritualita, najmä vo vzťahu k osudovosti a k akceptovaniu viery a jej miesta v živote človeka, a do popredia sa dostávala mimovoľne myšlienka o úlohe triedneho uvedomenia“. Podľa Čúzyho tieto programové zmeny, najmä vo vydaní z roku 1970, môžu súvisieť s dobovým tlakom na autora, ale umelecky dielu ublížili. Na záver svojho referátu Ladislav Čúzy konštatoval, že Urbanova próza má po vynútenej odmlke po roku 1945 zostupnú tendenciu. Napriek tomu ostáva Milo Urban jednou z najvýraznejších osobností slovenskej medzivojnovej prózy.
Kritik a esejista Peter Valček predniesol príspevok s názvom Etos Mila Urbana (Expresionizmus, sociálny vzdor a tabu racionality), ktorý bol interdisciplinárnym pohľadom na zložité okolnosti životných osudov autora, ale rovnako aj mimoliterárneho osudu jeho diela, ktoré bolo po roku 1945 až do konca jeho života „permanentne v treste“. V tejto súvislosti Peter Valček uviedol, že „typicky slovenská (tvrdohlavo hlavajovská, horalská) pasívna rezistencia voči mocným tohto sveta vytvorila v povojnovom období zvláštne moderné tabu – tresty, ako bol ten Urbanov...“, čo ho viedlo ku konštatovaniu, že „Mila Urbana teda nemusíme (a vari ani nesmieme, či aspoň nemáme) vnímať len ako autora veľkej prózy – teda cez poetiku tvorcu románových postáv. Je tu ešte jeden Milo Urban – vitálna postava spisovateľa – takisto vytvorená spisovateľom Milom Urbanom, ktorá stojí pred nami ako antický ÉTHOS – charakteristické bytie, ľudská identita vyhnanca-stoika s povojnovým sídlom, na celé štvrťstoročie, v západoslovenskej obci Chorvátsky Grob...“. V ďalšej časti svojho podnetného referátu analyzoval Valček rôzne typy etosu v súvislosti s vnútornými väzbami Urbanových postáv v jeho novelách a najmä v románe Živý bič. Na záver referátu citoval z listov Mila Urbana Rudolfovi Dilongovi a Andrejovi Mrázovi, ktoré dotvárajú obraz M. Urbana ako pragmatického účastníka medzivojnového literárneho a kultúrneho diania na Slovensku.
Po prednesení referátov pokračoval seminár diskusiou, v ktorej vystúpili literárni vedci Mária Bátorová a Stanislav Šmatlák. M. Bátorová ocenila Valčekov interdisciplinárny pohľad na Urbanovo dielo, ktorý by mohol byť v budúcnosti dobrým východiskom ku komplexnejšiemu, aj semioticky výraznejšie orientovanému výskumu Urbanovho diela. S súvislosti s opakujúcimi sa pokusmi o „demontáž Urbanovho diela“ uviedla, že je to postoj charakteristický pre situáciu, ktorá v uplynulom období panovala v našej kultúre. Zmeny postojov M. Urbana k vlastným textom označila za „symptóm storočia“. Stanislav Šmatlák upozornil na fakt, že rok 1904, keď sa narodil Milo Urban, je aj rokom narodenia aj Andreja Mráza, Ivana Horvátha a Laca Novomeského, ďalších veľkých literárnych tvorcov – a pre všetkých je charakteristické, že veľmi mladí (okolo dvadsiatky) vstúpili do slovenskej literatúry ako zrelí tvorcovia. Podľa neho to treba pripísať skutočnosti, že po skončení prvej svetovej vojny a po vzniku Česko-slovenskej republiky, ktorá znamenala aj národné oslobodenie Slovákov, prichádza do literatúry generácia tvorcov, ktorí umelecky veľmi rýchlo dozreli a už v prvých knihách sformovali základy svojej poetiky.
Ako organizátori seminára k storočnici Mila Urbana sme na podujatie pozvali aj jeho manželku pani Žofiu Urbanovú, ktorá žije v Bratislave. Pre svoj vysoký vek (94 rokov) sa na seminári nemohla zúčastniť, ale pozdravila ho listom – napísaným na písacom stroji, na ktorom Milo Urban písal svoj slávny Živý bič a rodina ho dodnes starostlivo opatruje. Pani Urbanová sa v liste vracia „ k tomu dobrému a krásnemu“ čo s Milom Urbanom od roku 1934, keď sa zasnúbili, až do jeho smrti v roku 1983 spolu prežili. Spomienka, ktorú si účastníci seminára vypočuli, hovorí o spoločnom detstve v krásnom prostredí Oravy, ktoré Milo Urban prežil pod Babou horou, a ona, vtedy Žofka Paňáková, pod Oravským zámkom. V ďalšej časti spomienky pani Urbanová hovorí o radostiach i strastiach spoločného života – najmä po skončení druhej svetovej vojny. Spomienku uzatvára vyznaním: „Napriek tomu, že sme potom zažili ešte veľa zlého, nič neotriaslo našou láskou, boli sme, vďaka Bohu, šťastná rodina.“
Seminár k storočnici Mila Urbana potvrdil, že jeho dielo zostáva živou súčasťou našej literatúry, stále pôsobí podnetne aj na literárnu kritiku a literárnu vedu a jeho nové čítanie môže byť podnetom a výzvou aj pre ďalšie literárne generácie.
................................................................................................
Spomienka na manžela (list p. Žofie Urbanovej)
Pri príležitosti 100. výročia narodenia môjho manžela Mila Urbana mala by som i ja povedať o ňom pár slov, spomenúť, čo mi tak najviac utkvelo v pamäti zo spoločného života s ním. A keďže človek sa vo svojich spomienkach vracia najradšej k tomu dobrému a krásnemu, čo prežil, i ja začnem tým:
Obaja sme prežili prvé roky detstva v krásnom prostredí Oravy, on pod Babou horou, ja pod Oravským zámkom. Jeho otec i môj otec boli zamestnancami Oravského komposesorátu, môj otec bol krajčír, Milov otec bol hájnik. Riaditeľstvo Oravského komposesorátu bolo v Oravskom Podzámku, a tak Milov otec prichádzal z hájovne, v ktorej žil s rodinou, občas do Podzámku – niekedy i s manželkou alebo so synom Milanom a nikdy nezabudol pritom navštíviť i starých známych – mojich rodičov. A tak sme sa s Milom spoznali už ako deti. Keď som ho videla prvý raz, chodil už do školy, ja, o šesť rokov mladšia, som ešte do školy nechodila. Potom sme sa videli možno ešte viackrát, na to sa však nepamätám. Prvé stretnutie, ktoré mi utkvelo v pamäti, sa odohralo, keď mal Milko 14 rokov a bol už gymnazistom, chodil do IV. ročníka gymnázia v Trstenej. Trstenskí gymnazisti boli na školskom výlete v Oravskom Podzámku a Milko nás pri tejto príležitosti prišiel pozrieť. Bol to pekný, štíhly, dobre urastený, modrooký mládenček, slušný, dobre vychovaný a o malé dievčatko, ktoré chodilo do ľudovej školy v Podzámku, zvláštny záujem neprejavoval. To ma dosť mrzelo, lebo sa mi páčil, a aby som obrátila jeho pozornosť na seba, išla som do záhrady odtrhnúť ružičku. On ju však daroval svojej vtedajšej „láske“ v Trstenej, ako neskôr priznal v Zelenej krvi s konštatovaním, že „jeho polovičkou sa nestala tá, ktorej ružu daroval, ale presne naopak: tá, čo ju dala jemu“. Potom sme sa nevideli dlho – 15 rokov pre Mila veľmi ťažkých, lebo ich rodina v tomto období prežila veľa zlého (otcovu smrť a matkino nevydarené druhé manželstvo s ťažkými dôsledkami pre ňu i pre deti z predošlého manželstva) a Milo nemohol dokončiť stredoškolské štúdium. No s pomocou Božou to všetko prežil, a keď sa po dlhom čase s mojou rodinou i so mnou znova stretol, bol už známym spisovateľom, ktorý mal za sebou dva romány (Živý bič a Hmly na úsvite), niekoľko noviel a začínal písať tretí román (V osídlach), kvôli písaniu ktorého sa vtedy vlastne do Podzámku dostal. V Bratislave sa mu písanie nedarilo, nemal možnosť sústrediť sa, všade okolo neho vládol nepokoj. Preto v Slováku, kde bol vtedy redaktorom, požiadal o polročnú neplatenú dovolenku. Začal ju v Tatranskej Lomnici, no keď po dvoch týždňoch zistil, že v dovolenke v Tatrách z finančných dôvodov pokračovať nemôže, rozhodol sa odísť do svojej rodnej Oravy a tam hľadal lacnejšie útočište. Necelý rok predtým tam totiž pomohol nájsť takéto útočište J. Cígerovi-Hronskému, ktorý tam napísal svoj román Jozef Mak.
V Oravskom Podzámku ho po toľkých rokoch čakalo veľa prekvapení: letovali tam mnohé známe osobnosti z oblasti kultúry - najmä českej, ale i slovenskej, no najväčším a zdá sa mi, že i najmilším prekvapením pre neho som bola ja, už dospelá i zamestnaná učiteľka rokoch 1933 - 34 pracujúca na školskom inšpektoráte v Dolnom Kubíne, kde som denne dochádzala vlakom.
Koncom leta sa Milovi neplatená dovolenka skončila, no román nedopísal - zrejme pre lásku, ktorá sa nečakane zrodila medzi nami a neskončila sa s končiacou sa dovolenkou. Milo často cestúval do Podzámku, našťastie mal voľný novinársky lístok, no naše stretnutia boli väčšinou iba veľmi krátke, lebo vtedy ešte voľných sobôt nebolo - prichádzal obyčajne v sobotu popoludní a v nedeľu popoludní sa vracal do Bratislavy. O svojej láske ku mne mi viac písal, ako hovoril, a aj o moju ruku požiadal rodičov písomne, keď sme sa my dvaja o tom už pri ktorejsi jeho návšteve dohodli, lebo sa zdalo, že rodičia zatiaľ s takýmto vývojom udalostí nerátajú a bolo by ich treba na to trocha pripraviť. Po takejto príprave - do ktorej svojím názorom na vec v náš prospech zasiahol aj môj starší brat František, v tom čase organizačný referent v Matici slovenskej – sme sa na Veľkú noc roku 1934 zasnúbili, no verejnosť o našich zámeroch ešte nevedela. Prvý, kto všetko vytušil, bol J. Cíger-Hronský, ktorý v lete opäť prišiel do Podzámku a tu v tichosti opäť tuho písal. Keďže býval pri ceste vedúcej na podzámockú stanicu, dosť rýchlo vybadal, že Milo akosi veľmi často prichodí do Podzámku, vždy zakotví u Paňákov, vždy pred pol štvrtou chodieva na stanicu a vždy sa potom hneď vracia spolu so Žofkou Paňákovou, ktorá o tom čase prichodí z práce z Dolného Kubína. Pochopil hneď, čo v tom asi bude, veď bol už vtedy ženatý a mal už i syna. A preto len čo ho zazrel, podišiel k bránke, čo viedla na cestu, a potmehúdsky spustil:
Na tom dvore na javore
lístie vadne, lístie vadne,
a keď zvadne, dolu spadne,
dolu spadne.
Nedaj, milá, na javore lístiu zvadnúť,
lístiu zvadnúť,
aby sme si pod ten javor
mohli sadnúť, mohli sadnúť.
Už som, milý, každý lístok priviazala,
priviazala, pobozkala, pobozkala,
abys´ vedel, ako som ťa rada mala,
rada mala...
My sme sa však už ničím pomýliť nedali. Milo pokračoval vo svojich výletoch do Podzámku. Koncom leta 1935, keď predtým v júni jeho sestra Marienka zmaturovala a mala už určené aj učiteľské miesto, zlepšila sa aj jeho finančná situácia tým, že od septembra ju už financovať nemusel, čo dovtedy robil. 24. augusta 1935 sme sa zosobášili. Od júna 1936 do mája 1940 sa nám narodili dve deti: Oľga a Cyril. Boli to najkrajšie a najšťastnejšie roky nášho života. Nevedeli sme ešte, koľko útrap a starostí nás čaká v ďalších rokoch. Naše tretie dieťa Katka sa narodilo už do ťažkých dní konca druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že sme potom zažili ešte veľa zlého, našou láskou nič neotriaslo, boli sme, vďaka Bohu, šťastná rodina.
V Bratislave 19. septembra 2004
Žofia Urbanová
