Vyhľadávanie
Letisko Charles de Gaulle, 19. marec 2019 13:55
Vraciam sa z knižného salónu Livre Paris, kde bola Bratislava ville invité à l´honneur. Stratím tam čiernu koženú rukavicu, neviem kde, ani ju nehľadám, viem, že je to zbytočné, takisto ako hľadať stratený čas... Neviem, kde:
Pri prezeraní stánku s iluminovanými stredovekými rukopismi alebo v arabskom stánku s koránmi, alebo v stánku nazvanom Gutenberg, kde za sklom malý robot práve „vyrába knihu“, alebo keď si listujem v krásnej knihe o Mallarmém, alebo v srdci výstaviska, kde tróni Gallimard – najväčšie a najprestížnejšie vydavateľstvo. Vezmem si odtiaľ katalóg edície La Pléiade a verím, že budem z neho rozumieť aspoň mená autorov (keď už francúzsky na môj veľký žiaľ nerozumiem), ktorých diela v tejto edícii kompletne vychádzajú.
Aj v našom elegantnom otvorenom stanovisku (navrhol ho pán Choma) prevláda francúzština, hodinu po hodine sa striedajú autori, ich prekladatelia a moderátori.
Ballu moderujú perfektnou francúzštinou M. Vallová a M. Havran, Pavla Rankova zasvätene tiež skvelou francúzštinou L. Hurajová. Antológiu slovenskej ženskej poézie Les Danubiennes (som v Paríži vďaka poézii a vydaniu knihy) moderuje jej francúzska prekladateľka J. Bodou. Sedím so slúchadlami na ušiach a pokúšam sa sledovať obšírne a sofistikované otázky prekladateľky a odpovedať aspoň na časť z nich, Mária Ferenčuhová suverénne odpovedá plynulou francúzštinou, M. Moulney číta naše básne vo francúzštine, ja prečítam jednu v slovenčine, na viac nezostane čas...
Časť tohto textu píšem na lavičke neďaleko Eiffelovej veže: až teraz zblízka (nie z pohľadníc) som pocítila, aká je to úžasná stavba: oceľové čipky vpletené do elegantných stĺpov. Geniálny Eiffel navrhol niečo, čo je v podstate neužitočné, ale nádherné, dovoľuje pozerať z výšky do diaľky (ja s mojou fóbiou nepozriem ani z okna štvrtého poschodia..., ale milujem lietadlá, cítim sa tam hore ako doma: bližšie k sebe...).
Teraz späť ku knihám. Ku knižnému salónu v Paríži sa podarilo vydať takmer tridsať kníh v preklade. Predávali sa v našom stánku E101, kde bolo celý deň veľmi živo a zaujímavo: návštevníci počúvali a diskutovali, potom si v stánku pri občerstvení posedeli, viedli rozhovory odborné aj súkromné.
Moji francúzski priatelia filozof Jan Šebestík a poetka a filozofka Antonia Soulez (jej otec pochádzal z východného Slovenska) sa vyjadrovali o všetkom v superlatívoch, po predstavení antológie poézie Les Danubiennes sme si ešte vypočuli koncert súčasnej slovenskej hudby a pozreli výstavu fotografií P. Župníka. Porozprávali sme sa s prekladateľkou S. Majerskou, ktorá preložila Fragment (rytierskeho) lesa môjho obľúbeného Ivana Štrpku, nechýbala prekladateľka Dominika Tatarku, priateľka Sabine Bollack. Tatarku poznala aj osobne (očarila ho, asi vzájomne, a preložila), prezradila mi, že by rada preložila Slobodov Rozum...
Balla mi pri spoločnom lete do Paríža prezradil, že nechodí rád na miesta, kde si nemôže kúpiť a prečítať knihu. Nemôžem povedať to isté: jazykový nedostatok vyrovnávam vdychovaním atmosféry pulzujúceho veľkomesta, vraciam sa na miesta, ktoré som navštívila už predtým, nevynechám Musée de l´Orangerie: Monetove Lekná navždy na tom istom mieste, štyri poloovály obrovskej maľby, steny prispôsobené obrazom (pred rokmi sa mi podarilo byť v miestnosti celkom sama pred zatvorením múzea v strede v srdci krásy ako u Pascala). Na niekoľko dní sa odtrhnúť od všetkého. Vidieť Cézanna, obraz Mont St. Victoire a myslieť na jeho: „...dívajte sa dobre, lebo za chvíľu všetko zmizne...“
Mám dobrý pocit z cesty (pokračujem v písaní na letisku pred odchodom z Paríža), z prezentácie slovenskej literatúry vo francúzštine.
K tomu, že píšeme, patrí aj to, že to približujeme ľuďom, tentoraz sprostredkovane cez preklady. A myslím, že nie je celkom na mieste falošná skromnosť niektorých kolegov: nerada čítam, nerada chodím na prezentácie, vlastne ani nie som spisovateľ… Ak to tak cítia, treba to urobiť tak ako Salinger: dôsledne s dvojmetrovým múrom a naozaj sa už nikdy neukázať, aj to je akceptovateľné.
Spomenula som si: na letisku vo Viedni pred odletom do Paríža 16. marca som ešte mala obe rukavice, lebo Vlado Balla, v pre mňa novom elegantnom imidži, keď som si ich navliekala, povedal: „Mal som si aj ja vziať rukavice.“
K prítomnosti našej „literárnej výpravy“ v Paríži možno ešte citát kolegu Pavla Vilikovského (ktorý tam mal najviac preložených kníh): „...netreba si zvykať nadlho, ale boli sme tu“, ja dokladám TAM.
19. – 31. marec 2019, Bratislava
Mila Haugová je poetka a prekladateľka, naposledy jej vyšla kniha Archívy priestorov (LIC, 2018).
