Stroj času Martina Hilského

To světlo tamhle není svítání,

hvězdná zář je to seslaná nám nebem:

jak pochodeň ti bude v noci svítit

na cestu do Mantovy. Zůstaň u mne.

Nechoď, když ještě nemusíš, má lásko.

(W. Shakespeare: Romeo a Julie / čes. preklad Martin Hilský)

Prekladateľ, ktorý vníma Shakespearove drámy ako básnické drámy a ktorý postupne a dôsledne preložil celé Shakespearovo dielo (hoci prekladal napríklad aj Johna Steinbecka), vydal v roku 2020 obdivuhodné historické dielo, ktoré sa síce Shakespeara dotýka, ale nie tak celkom. Autorom je známy shakespearológ Martin Hilský, publikácia s názvom Shakespearova Anglie vyšla v pražskom vydavateľstve Academia a je strhujúcim, ale aj presným rozprávaním o tom, ako žili ľudia počas panovania kráľovnej Alžbety v renesančnom Anglicku.

Strhujúco a presne

Strhujúce a presné – dva pojmy, ktoré sa málokedy stretnú pri popise jedného diela. Pri rozoberaní prekladov a textov Martina Hilského sa však nielenže stretávajú, ale sú aj neoddeliteľne späté. Ak sa o prekladoch vo všeobecnosti traduje, že sú buď krásne, alebo sú presné, u Hilského platia vždy oba pojmy.

Jeho Shakespeare je aj jazykovo nádherný, vybrúsený a prenesený do češtiny, a pre dlhodobé a hĺbkové štúdium doby a kontextu, v ktorom William Shakespeare tvoril, sú aj presné – alebo aspoň natoľko presné, nakoľko sme si dokázali alžbetínsku dobu spresniť pomocou pomocných vied historických.

Hilského preklady sú na tom podobne ako prozaické diela Umberta Eca: ani v jednom z nich si nie sme celkom „na čistom“, či autor, v Hilského prípade prekladateľ a historik, žije v 21. storočí alebo má stroj času a stal sa človekom z dôb, ktorým sa venuje. Hilský v Shakespearovej Anglii nás totiž sprevádza dejinami myslenia vo svojej rozporuplnosti, myslenia naprieč spoločenskými vrstvami.

Spolu s ním kráčame po námestiach Londýna, vidíme renesančné divadlá a čelíme ich problémom. (Radi by sme si tam pozreli aj nejakého toho Shakespeara, pričom by sme k vstupenke dostali aj pivo. A rozhodne by sme nemali pocit, že je ten nešťastný Hamlet akademickou záležitosťou, pretože od ničoho nebol Shakespeare vzdialenejší, ako od akademizmu. Ale to som odbočila. Shakespeare sa asi potešil, neviem, či aj pán Hilský.)

Zisťujeme, ako sa líčila kráľovná Alžbeta, aká bola vzdelaná, ako vznikla úžera i ako sa transformovala, potajme, sťaby čitateľov a čitateľky čiernej kroniky, nás vtiahnu správy z popravísk. Dozvieme sa, že vražda bola najväčším zločinom a úplne najzávažnejšia bola vražda otrávením, uvidíme zblízka panovníkov, ale aj tulákov, divadelníkov, prostitútky, zisťujeme, ako fungovala kanalizácia, zdravotníctvo, súdny systém, manželstvo.

Ponárame sa do tajov alchýmie a Paracelsov vplyv sa pred nami zrazu otvára aj v súvekých textoch, blúdime medzi vynálezcami, strácame sa v komplikovanosti reformácie (mimochodom, šlo o obrovskú tému tých čias a napriek tomu sa v Shakespearových hrách vôbec neobjavila).

Dejiny malé i veľké

Samozrejme, nebol by to Martin Hilský a kniha by sa nevolala Shakespearova Anglie, keby sa autor neodvolával na Shakespearove texty (či už drámy, alebo sonety). Pozná ich ako vlastnú dlaň. Nevyhýba sa ani tomu, ako do Shakespearovho Henricha IV. prenikla drsná konštatácia súvekej hygieny: „Nedávaj nám nočníky, v tom to je! Močíme všichni do krbu a pak se z toho líhnou blechy jako houby po dešti.“

Reč o kanáloch a latrínach zaznie podľa Hilského tu a tam i v Troilovi a Kresside alebo v Jonsonovej komédii Alchymista a sám autor publikácie sa hygiene podrobne venuje v celej samostatnej kapitole.

Hilského prechádzky a ponáranie sa do Shakespearovej doby však nie sú bulvárne. Spája dejiny malé a veľké. Prichádza na kĺb tomu, ako drobné okolnosti ovplyvňujú tie veľké alebo ako ich zrkadlia.

Prehovor o láske

Paracelsovské vnímanie sveta sa napríklad odráža v Romeovi a Júlii. A vôbec – najslávnejší ľúbostný príbeh všetkých čias, ktorý dnes mnohí zaznávajú, Hilský očisťuje. Nie priamo v Shakespearovej Anglii, tam skôr tematizuje lásku vo všetkých jej podobách, pretože žiadna nebola Shakespearovi a ľuďom jeho doby cudzia. Vo svojej prednáške Láska v díle Williama Shakespeara však hovorí o tejto hre ako o Piesni piesní (pozn. red. - prednáška Martina Hilského zo 7. decembra 2017 sa dá vyhľadať na youtube.com / ÚMPK, BC). 

V jeho očiach (a treba podotknúť, že to platí aj pre jeho preklad) nie je Romeo a Júlia len hra o dvoch bláznivých zaľúbencoch, o ktorých si dnes hovoríme, že ich lásku nepreskúšal čas a ich vzťah často medzi rečou banalizujeme. Shakespeare je podľa Hilského slov v Romeovi a Júlii ďaleko od banality. My skôr hovorievame o vzťahoch, v Romeovi a Júlii sa hovorí o láske. O takej láske, ktorá je mimo nás, dokáže nás ovládnuť a (niekedy kruto) mení aj dejiny celých rodov. Láska, ktorá na nás „kašle“ a je nekompromisná.

Škoda, že rozprávanie o tejto azda najznámejšej Shakespearovej hre sa Hilskému do kapitoly o láske akosi nezmestilo, ale možno je to aj dobre. Nájdeme tam totiž zas lásku zo Sna noci svätojánskej či z Venuše a Adonisa.

Lásku Hilský v publikácii skúma aj ako cit pozitívny, aj ako „chtíč“, ktorý hádže postavy do deštruktívnych, sebeckých a narcistických polôh. Láska, čas a smrť sú najmetafyzickejšími kapitolami knihy. Tu sa prekladateľ zároveň najväčšmi opiera o texty alžbetíncov.

Kto bol kto

V druhej časti knihy (od s. 527) nájdeme namiesto analýzy a podrobného (no nie vyčerpávajúceho) popisu dejinných udalostí, zvyklostí a spôsobu myslenia skôr „katalóg osôb“. Presnejšie, ide o časť publikácie s názvom Kdo byl kdo. Od A až po Z sa stretneme so všetkými vplyvnými, negatívne i pozitívne známymi či dokonca kontroverznými osobnosťami, ktoré formovali anglickú renesanciu a vytvárali tak podhubie Shakespearovej tvorbe.

Jeho doba bola časom turbulentným, divadlá len vznikali (neexistoval ešte repertoár ako dnes, ten sa práve rodil, Shakespeare sa podieľal na jeho tvorbe), neskôr sa menili z divadla hovoriaceho herca na divadlá s interpretačne výraznejšou scénografiou a technikou.

V registri osobností nájdeme filozofov (Thomas More), vynálezcov, vedcov (Thomas Moffet), cirkevných dejateľov (Thomas Wolsey), prekladateľov (Arthur Golding), ale aj ženy, ktoré dokázali ovplyvniť vtedajšiu patriarchálnu spoločnosť - spisovateľky, ktoré sa nedostali k slovu (Margareta Hobyová), šľachtičné (Bess z Hardwicku) či Shakespearove príbuzné (Joan Hartová).

Shakespearova Anglie obsahuje tiež rozsiahle a dôsledné kalendárium doby a podrobnú bibliografiu. Nie je totiž len popularizačnou knihou, ale aj textom, z ktorého môže čerpať historická, prípadne shakespearologická vedecká obec.

Sugestívne poznanie

Meno Martina Hilského, jeho práca s prameňmi, spôsob tematizovania jednotlivých kapitol, popisnosť, práca s fotografiou (publikácia je sugestívna aj po výtvarnej stránke, obsahuje množstvo reprodukcií maliarskych portrétov či iných maliarskych diel, v knihe sú zobrazené v najvyššej možnej kvalite), poznámky pod čiarou, dôsledné oddeľovanie názvov (kurzíva) a presné citovanie bez parafrázovania je zárukou, že o vety a tvrdenia v Shakespearovej Anglii sa možno oprieť a zaštítiť sa nimi v akejkoľvek diskusii.

Shakespearova Anglie obsahuje množstvo úryvkov z básní (nielen) Shakesperových a z iných umeleckých textov, a hoci to nie je kniha  „do ruksaku či na cesty“, môžeme si v nej listovať stále dookola a objavovať slová a udalosti, ktoré z dôb dávnych alžbetínskych nedokáže do našich zemepisných šírok nikto preniesť lepšie ako Martin Hilský.

Veronika Dianišková (1986)

Poetka, rozhlasová publicistka. Pôsobí v RTVS, Rádio Junior. Je autorkou niekoľkých zbierok poézie: Labyrint okolo rúk (Ex tempore, 2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (Norami, 2014), Správy z nedomovov (Modrý Peter, 2017). Je autorkou knihy pre deti Pirátske rozprávky (Modrý Peter, 2020).

George Vertue (1684 – 1756): Slávnostná procesia Alžbety I. okolo r. 1601.

Zdroj: wikipedia / Roy Strong: Gloriana (Thames and Hudson, 1987)

Foto: wikipedia / Jindřich Nosek (NoJin)