Vyhľadávanie
Mariusz Szczygieł: Nie je
Preklad: Miroslav Zumrík
Žilina: Absynt, 2020
S poľským reportérom Mariuszim Szczygiełom som sa o jeho knihách rozprával dva razy (v rokoch 2010 a 2014) a iba jednu otázku som zopakoval. Zisťoval som, či po českých námetoch nedá šancu aj nejakému zo Slovenska. Prvý raz odpovedal diplomaticky – že Slovákov vynecháva, pretože sú príliš podobní Poliakom. Druhýkrát sa len usmial: „Možno v budúcnosti.“ V kontexte jeho najnovšej knihy je mojím „nie je“ práve táto absencia.
Kniha reportáží Nie je vychádza dva roky po poľskom vydaní v preklade Miroslava Zumríka vo vydavateľstve Absynt. „Keď sa ma pýtajú, či je to knižka o prázdnote, hovorím: Nie. O strate? Tiež nie. Slovné spojenie ,nie je‘, to je pre mňa dvojica slov plná rovnováhy a pokoja. (…) V ,nie je‘ musíme vidieť aj to ,je‘,“ vysvetľuje reportér na zadnom prebale knihy.
Bol to projekt na desaťročie. Názov knihy nosil v hlave už pred rokom 2010, ešte bez jedinej napísanej vety. K téme ho pôvodne prikovalo uvedomenie si vlastnej smrteľnosti. Texty, niektoré doposiaľ najosobnejšie (z tých v českých a slovenských prekladoch), však postupne uvoľňujú existenciálny kŕč autora a tiež rozširujú „nie je” o nové významy.
Rád by som však najskôr siahol po predslove antológie 20 let nového Polska v reportážích (Premedia, 2014), ktorý je jedným z najlepších textov, aké si o tomto žánri môžete prečítať. Zostavovateľ výberu Szczygieł v ňom píše, že reportáž je „spojenie faktov a krásy“. Prvým častým ,nie je‘ pri reportážach o Slovensku je z môjho pohľadu práve krása. Aj preto, že s ňou treba pracovať tak, ako architekt Adolf Loos narábal s predmetmi vo vile Müllerovcov (v Nie je o nej Szczygieł píše v kapitole Hviezda medzi vilami): „Iba v jednej skrinke môže pani Müllerová držať svoj porcelánový riad a figúrky hýriace zlatými obrubami a secesnými krivkami. (…) Aby ten gýč nemal šancu sa rozliezť po celej vile.“
Dozrievanie námetu
Druhým ,nie je‘ je čas. Netreba ho však iba nechať plynúť, treba mu rozumieť. V texte Čítanie stien, ktorý otvára Nie je, sa autor vracia k prvým kontaktom s českou poetkou Violou Fischerovou ešte v roku 2004. Dozrievanie námetu v šuplíku (myslím skutočné zrenie, nielen recykláciu starého textu – v tom vidím rozdiel asi ako keď whisky leží 10 rokov v sude a vo fľaši) je dnes vzácne, aj preto sa zabúda na úskalia tohto typu procesu. Szczygieł priznáva diery v pamäti pri opise svojho prvého kontaktu s Fischerovou a šarmantne ich vysvetľuje citátom Czesława Miłosza: „To, čo pominulo, nám nie je dostupné inak, než po dvojakom prerobení, aké myseľ vykonala kedysi a aké vykonáva teraz.“
,Nie je‘ do tretice? Kvantita. V čase, keď som začínal pracovať v denníku, bola reportáž o to lákavejšia, že vedúci o nej hovorili ako o mŕtvom žánri a odmietali jej venovať priestor. Zhodou okolností to bolo v rovnakom roku (2006), keď Szczygiełovi vyšiel Gottland, reportážny bestseller. Poľská reportáž má oproti tomu korene v roku 1895 a jej pestrosť máme možnosť sledovať i vďaka edícii Absyntu Prekliati reportéri, v rámci ktorej vyšlo aj Nie je.
Pod týmto vplyvom počet reportáží rastie takisto u nás, no scéna stále trochu pripomína prirovnanie z kapitoly Množstvo chlapských scén o sochárovi Tomaszovi Górnickom: „S vystavovaním v galériách je to ako s genetickým materiálom Fínov. (…) Celé veky sa nemenili, a preto sa organizmy mnohých z nich začali samy napádať čudnými chorobami. Na vernisáže chodieva stále len pár desiatok tých istých osôb, (…) ťažko sa teda môže stať, že by sa navzájom zaskočili.“
S presnosťou chirurga
Kvarteto môjho ,nie je‘ uzatvára humor. A hoci to môže zniesť ako paradox – mám na mysli vtip umiestnený s presnosťou chirurga. Alebo si pomôžme iným povolaním. Jeden ukrajinský kritik o Szczygiełových textoch napísal, že sú ako striptíz. Odhadzuje jednu rukavičku, potom druhú, potom blúzku… „Snažím sa, aby text nebol predvídateľný (…), skrátka, aj niečo úplne banálne musíte opísať tak trochu ako detektívku,“ doplnil autor slová kritika. Detektívka sa mi zdá ako veľmi príhodné prirovnanie, keďže v nej prvoplánovo nehľadáte humor; ale správne zasadený vtip je výsadou majstrov žánru.
Szczygieł s humorom pracuje precízne na úrovni textov aj ich skladieb. Po mrazivom vyšetrovaní samovraždy a hlboko osobnom príbehu Violy Fischerovej zaraďuje kapitolu Jerzy Szczygieł v Prahe. V nej je otec autora knihy sklamaný z vystúpenia v pražskom Národnom divadle a rodina Szczygiełovcov si kráti čas uzavretá v hotelovej izbe. Mariusz na laptope púšťa z YouTube skladbu Forever Young, lenže po česky a v podaní Karla Gotta – Být stále mlád. „No to je pekné, hovorí otec, stálo za to prísť do Prahy, aby sme to počuli.“ Dokonalé.
Kolobeh zla
Pre Szczygieła je však nová kniha o hľadaní ,je‘ v ,nie je‘. A tak sa dostávame k najzásadnejšiemu textu knihy Zlatučký a poslušný a k naň nadväzujúcej časti Ďalší život mojej reportáže. Text je o chlapcovi na smrť utýranom macochou, ktorá po odpykaní trestu pôsobí v školstve. Nemal to však byť ani tak príbeh tých dvoch, skôr reportáž o kolobehu zla, keďže učiteľka vrahyňa bola sama v detstve týraná. „Je to najťažšia téma, akú som kedy spracovával,“ napísal Szczygieł, ktorý za reportáž získal v roku 2013 prestížne poľské ocenenie Novinár roka v súťaži Grand Press.
Text však vyvolal aj pobúrenie, pretože napriek vehementnej snahe autora neuvádzať pravé meno dotyčnej (Szczygieł dokonca pozmenil aj citáty zo súdneho procesu, aby sa jej meno nedalo vygoogliť) sa jej identita rýchlo odhalila a text zrazu život nielen opisoval, ale aj menil (dokonca aj vtedajší premiér Donald Tusk v reakcii na reportáž verejne vyhlásil, že po jej prečítaní nemohol zaspať).
„Kto mi dal právo, aby som ovplyvňoval ľudský život?“ pýta sa Szczygieł a polemizuje o možnostiach a úlohe reportáže v čase internetových lynčov. Na záver ale uvádza: „Medzi niekoľkými stovkami mailov od čitateľov boli aj takéto – rozhodol som sa, že už svoje dieťa nikdy neudriem.“
Ten príbeh sa nemusel odohrať u nás, aby mal na čitateľov rovnaký efekt. Je skvelé, že Nie je JE aj v slovenčine.
Milan Čupka (1983)
Reportér, takmer 12 rokov pôsobil v denníku Pravda, predovšetkým v jej prílohe Víkend. Dnes je editorom špeciálnych vydaní v magazíne Forbes. Za svoje reportáže získal viacero novinárskych cien. Spoluvytváral identitu barov Bukowski a Baudelaire.
Foto: Pawel Volens Bobrowski
