Vyhľadávanie
Nečakane veľký divácky záujem o básnické slovo a skvelá atmosféra na jeho inscenovaných predstaveniach boli najvýraznejšou črtou európskeho festivalu poézie, divadla a hudby, ktorý sa v nedeľu 24. augusta skončil v Banskej Štiavnici.
Festival Cap á l´Est, čiže Cesta na východ vznikol z iniciatívy Michela de Maulne, riaditeľa Moliérovho divadla v Paríži a za miesto jeho konania si vyhliadol "magické mesto" Banskú Štiavnicu, slávne banícke mestečko, ležiace v srdci Európy. A práve do tohto stále živého a príťažlivého srdca priviedol básnikov z desiatich krajín strednej a východnej Európy a nechal znieť v ich rodných jazykoch, slovenčine a francúzštine ich poéziu - raz v podobe podvečerných či nočných poetických stretnutí, alebo v inscenovanej podobe, kde zasa v spojení s hudbou a skvelými interpretačnými výkonmi hercov M. Kňažka, CH. Poulainovej, A. Miklíkovej, S. Thurna a I. Hurtinovej znela poézia M. Válka, V. Holana, Ch. Baudelaira, R.M. Rilkeho, L. Aragona, ale aj poetiek M. Cvetajevovej a D. Podrackej, umocnené originálnymi inscenačnými postupmi režiséra Petra Gábora, perkusiami originálneho hudobníka Doda Šošoku či emóciami a virtuozitou poznačeným klavírom Jeana-Claude Penetiera, jedného z najlepších svetových klavíristov. Lisztova hudba v jeho podaní, ktorá v tretí festivalový večer znela pod bielymi arkádami nádvoria Starého zámku, patrila k absolútnym vrcholom tohto festivalu. Zážitkom iného druhu - pohľadu na absurdnú tvár života a ľudského snaženia bolo záverečné predstavenie festivalu, inscenácia hry Divadla Mundi z Bukurešti s hrou rumunského surrealistického básnika Gellu Nauma s názvom Možno, Eleonóra. Na predstavení prítomný slovenský surrealista Albert Marenčin sa o nej vyjadril, že by robila česť aj zakladateľovi tohto avantgardného a dodnes živého hnutia André Bretonovi.
Predstavenia boli originálne, umelci výborní - a preto, ale možno nielen preto, našli v Banskej Štiavnici skvelé a vnímavé publikum. Už po prvom večere dvoch poetických stretnutí - básnikov z Poľska, Litvy a potom štyroch slovenských básnikov, sa rozptýlili obavy, či bude o ne rovnaký záujem ako o inscenované predstavenia, pretože na všetky tieto stretnutia prišlo vždy veľa poslucháčov, a takmer vždy prevažovali mladí ľudia.
Festival poézie, divadla a hudby, ktorý Michel de Maulne označil za jeho nultý ročník, bol aj výborne organizačne pripravený, organizačný štáb sústredený okolo výkonnej riaditeľky festivalu A. Miklíkovej (zažiarila aj v Zbláznenej láske) dokázal včas pripraviť aj všetky inscenačné náročné večery - aj posledné poetické stretnutie básnikov z Moldavska a Rumunska, ktoré sa konalo v záverečný deň festivalu v hlbokom banskoštiavnickom podzemí, v šachte Barbora a stalo sa tak jedinečným a možno nikde inde v Európe ešte nevyskúšaným inscenačným vrcholom festivalu.
Festival sa rodil zároveň s prípravou a realizáciou multikultúrnych stretnutí frankofónnych básnikov krajín strednej a východnej Európy. Na ich troch stretnutiach na Slovensku - v Budmericiach a Bratislave, ktorých organizátormi sa stalo Literárne informačné centrum, sa pôvodný projekt festivalu stále spresňoval a zreálňoval. Jeho podpora z fondu Európskej únie Kultúra 2000 a Ministerstva kultúry SR mu pomohla stať sa skutočnosťou. Festival pootvoril bránu, ktorou by v budúcich rokoch mali do Banskej Štiavnice prichádzať ďalší európski básnici a umelci a potvrdiť tak vo svojej národnej jedinečnosti svoju spoločnú európsku kultúrnu identitu.
